Progresívne zúfalstvo

, 04.02.2020 19:15

Keď na začiatku júna minulého roka nameral Focus koalícii PS/Spolu 17,8 percenta, vyzeralo to tak, že progresívcov od víťazstva (Smer mal vtedy 19,7 %) delí už len malý kúsok.

Hoci už vtedy niektorí upozorňovali, že strana takéhoto typu bude rada, ak dosiahne dvojciferný výsledok, po víťazstve vo voľbách do Európskeho parlamentu zavládlo u trubanovcov opojné nadšenie, že svoj úspech môžu zopakovať aj vo voľbách parlamentných.

Progresívci opomínali fakt, že sa vezú na vlne, ktorú vyvolal úspech Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že Čaputová i eurovoľby mali na ich preferencie iba krátkodobý efekt a keď vlna opadla, začali pomaly klesať.

Navyše, keď sa na politickej scéne na jeseň objavila nová strana Andreja Kisku, s ktorou bojujú o veľmi podobného voliča, vzhľadom na svoj liberálny profil ťahali za kratší koniec. A keď sa k tomu pridali Trubanove drogové excesy, koalícia klesla ešte nižšie. Na konci roka sa už pomaly museli začať strachovať, či sa vôbec dostanú do parlamentu.

Nápad vyraziť do ulíc medzi ľudí bol bezpochyby veľmi správny, pretože bez kontaktnej kampane nemôže nik uspieť. No snaha „prekričať“ kotlebovcov na ich vlastných mítingoch môže mať na voličov presne opačný účinok. Je vrcholne naivné predpokladať, že progresívcom sa podarí získať nejakých voličov z radov kotlebovcov. Naopak, takáto cielená antikampaň môže zmobilizovať skôr ich elektorát.

Snaha „prekričať“ kotlebovcov na ich vlastných mítingoch môže mať na voličov presne opačný účinok. Je vrcholne naivné predpokladať, že progresívcom sa podarí získať nejakých voličov z radov kotlebovcov. Naopak, takáto cielená antikampaň môže zmobilizovať skôr ich elektorát.

Konfrontačná kampaň, ktorú progresívci rozbehli, je veľmi nešťastný a značne kontraproduktívny spôsob robenia politiky. Keď odrazu niekto mesiac pred voľbami začne bojovať proti fašizmu, vyznieva to neúprimne, skôr ako kalkul. Ľudia sa oprávnene môžu pýtať: A čo ste robili doteraz? Respektíve môže u nich vzniknúť podozrenie, že PS/Spolu nemá žiadny program, a jeho absenciu sa snaží prekryť útokmi na kotlebovcov.

Pritom skoro 250-stranová bichľa Bod zlomu, v ktorej podrobne predstavujú svoj program, je na svete už niekoľko mesiacov. Je preto nepochopiteľné, že politici PS/Spolu si dali toľkú námahu s napísaním podrobného programu, a potom namiesto jeho prezentovania na verejnosti chodia demonštrovať na mítingy ĽS NS. Je to dôkaz, že politici dokážu „prešustrovať“ akýkoľvek politický kapitál.

Áno, „ešte nikdy nehrozilo, že náckovia vyhrajú voľby. Ešte nikdy nehrozilo, že Kotleba bude prvý, s kým bude musieť prezidentka hovoriť“. V tom má Michal Truban pravdu. Mýli sa však, ak si myslí, že kotlebovcov porazí takýmito „protiakciami“. Postaviť sa jasne za hodnoty demokracie môže predsa pokojne aj na vlastných mítingoch. Podstatné je, aby dokázal zmobilizovať tých, ktorí voliť neuvažujú. Tí predstavujú obrovský rezervoár, do ktorého môže načrieť. Navyše, slogan Poďme do nich! evokuje, že trubanovci chcú ísť do bitky, čím v podstate legitimizujú násilie.

Natíska sa otázka: Je to iba číra nevedomosť alebo prejav zúfalstva neskúsených politikov? Ako sa hovorí, cesta do pekla býva vydláždená tými najlepšími úmyslami.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#PS/Spolu #Michal Truban #ĽS NS #kotlebovci
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku