Vyplýva to z exkluzívneho prieskumu agentúry Polis pre denník Pravda, podľa ktorého by Pellegriniho za premiéra chcelo 34,1 a Kisku 19,4 percenta. Lídri ostatných politických strán, ktorých preferencie sa pohybujú medzi 5 až 7 percentami, im v podstate robia „len krovie“.
Je to vcelku prirodzené, keďže jeden je úradujúcim premiérom a druhý bývalým prezidentom. Vo všeobecnosti platí jednoduché pravidlo – pokiaľ sa politici na vrcholových postoch totálne neskompromitujú, tak tí, čo sú verejnosti stále na očiach, sú zvyčajne aj tými, ktorí sa tešia najvyššej obľube. Tak je to napríklad aj v Nemecku, kde je dlhodobo najpopulárnejšia Angela Merkelová, a v susednom Česku zasa Andrej Babiš.
Smer si plne uvedomuje, že už nemá v rukách veľa tromfov a jeho pošramotený imidž môže ako-tak zachrániť práve Pellegrini. Osud tejto strany je pevne zviazaný so súčasným premiérom, preto sa smeráci usilujú vyťažiť maximum z jeho popularity. Ak by sa mu podarilo presvedčiť ľudí, že naozaj predstavuje „zodpovednú zmenu“, mohol by zachrániť Smer od porážky. Hrozba, že Smer raz skončí na „smetisku dejín“ ako HZDS a SDKÚ, však ani potom nebude definitívne zažehnaná.
Smer si plne uvedomuje, že už nemá v rukách veľa tromfov a jeho pošramotený imidž môže ako-tak zachrániť práve Peter Pellegrini. Osud tejto strany je pevne zviazaný so súčasným premiérom, preto sa smeráci usilujú vyťažiť maximum z jeho popularity.
No ani Pellegrini nie je všemocný a ako ukazuje iný prieskum, najlepšie časy už má za sebou. Jeho dôveryhodnosť pomaly, ale kontinuálne klesá. Z 52 percent, ktoré mu Focus nameral ešte uprostred minulého roka, klesol na aktuálnych 39. Ak by bol vo funkcii ešte dlhšie, stačilo by pár škandálov a padol by medzi sivý priemer. Varovaním mu môže byť Béla Bugár, „liebling“ slovenských voličov, ktorý sa z výšin prepadol takmer až na samo dno.
Nie je však jediný. Svoj potenciál prehajdákal Andrej Danko aj exprezident Kiska. Kým jeho dôveryhodnosť pred piatimi rokmi dosahovala priam hviezdne výšiny (72 %), teraz spadol na 29 percent.
Kiska je najlepším dôkazom, že sa nedá žiť iba z podstaty. Politik musí voličov stále presviedčať, že pre nich niečo robí, a najmä musí byť s nimi v neustálom kontakte. Pri pohľade na kampaň strany Za ľudí to vyzerá, Kiska si dal „šlofíka“. Ani v Grasalkovičovom paláci sa veľmi nepretrhol, no dva mítingy týždenne v čase vrcholiacej kampane je zúfalo málo. Toľko (aj viac) dával Vladimír Mečiar či Mikuláš Dzurinda za jeden deň!
Bývalý prezident však urobil najväčšiu chybu hneď na samom začiatku. Ak chcel pomýšľať na premiérsku stoličku, tak mal byť menej sebecký. Lenže pocit výnimočnosti mu skrivil úsudok a rozhodol sa pre samostatnú kariéru. V prípade, že by vznikla „veľká koalícia“ PS/Spolu a Za ľudí, ktorá mala reálnu šancu voľby vyhrať, tak večer 29. februára by s najväčšou pravdepodobnosťou mohol otvárať šampanské ako predseda vlády.
Takto bude do poslednej chvíle tŕpnuť, či mu jeho vysnívaný flek „nevyfúkne“ Igor Matovič, ktorý na rozdiel od „neviditeľného“ Kisku v kampani všetkých doslova valcuje. Alebo vystrelí motyka a všetci budeme veľmi prekvapení…