Ak je naša dedukcia správna, tak šéf SNS naznačil, že polarizácia medzi centristickými liberálmi a kotlebovcami môže viesť k povolebnému chaosu. Akokoľvek to povedal dankovsky neobratne, má táto úvaha svoje racionálne jadro.
Štandardne medzi sebou o moc súperí pravica s ľavicou. V Európe však v posledných rokoch silnejú rôzne populistické a extrémistické hnutia, ktoré ťažko zaradiť na pravo-ľavej osi. V záujme toho, aby liberálnu demokraciu neohrozili extrémisti, sú štandardné strany nútené spolupracovať. V susednom Rakúsku tak dlhé roky vládli veľké koalície sociálnych demokratov a ľudovcov, ktoré sa snažili eliminovať slobodných. Rovnaký scenár sa začal uplatňovať v Nemecku, najmä po tom, ako začala silnieť extrémistická AfD.
Do úplnej dokonalosti tento prístup doviedol Emmanuel Macron (pôvodne socialista), ktorý považoval pravo-ľavé delenie za prekonané. Založil preto centristické hnutie En Marche!/ Vpred, ktoré progresívne spája prvky ľavicové aj pravicové. V prezidentských voľbách sa mu síce podarilo poraziť Marine Le Penovú, no toto víťazstvo so sebou prinieslo do budúcnosti jednu vážnu hrozbu. Keď sa súperenie pravice s ľavicou zmení na zápas dobra so zlom, znamená to, že teoreticky raz môže zvíťaziť zlo.
Je prirodzené, že v demokracii dochádza k striedaniu moci. Lenže keď je politický systém nastavený tak, že alternatívou voči širokému stredu je extrém, je len otázkou času, kedy sa kyvadlo vychýli na druhú stranu.
Bolo by naivné myslieť si, že voliči, hoci so škrípaním zubov a zapchatým nosom, dajú vždy hlas niekomu „slušnému“ len preto, že sa postavil proti extrémistom. Najmä, ak jeho politika nedokáže splniť požiadavky niektorých sociálnych skupín (ako sa to napr. ukázalo pri protestoch Hnutia žltých viest vo Francúzsku). Napriek všetkým vyhláseniam o zbytočnosti pravo-ľavého delenia je zrejmé, že v spoločnosti stále existuje vrstva slabo platených ľudí, ktorí sa cítia byť ohrození globalizáciou, lacnou pracovnou silou z iných krajín alebo zdražovaním. A keďže ľavica už jasne neartikuluje požiadavky robotníkov, je prirodzené, že sa utiekajú k extrémistom.
Tak ako sa ukázalo, že tretia cesta, ktorá ľavicu približovala čoraz viac do stredu, je slepou uličkou, tak je ňou aj Macronova centristicko-progresívna politika.
Je prirodzené, že v demokracii dochádza k striedaniu moci. Lenže keď je politický systém nastavený tak, že alternatívou voči širokému stredu je extrém, je len otázkou času, kedy sa kyvadlo vychýli na druhú stranu.
V prípade Slovenska bude situácia o niečo špecifickejšia, keďže populisti „light“ ako Matovič a Kollár sa zrejme stanú súčasťou vládnej moci. Ak opozíciou voči nim bude slabnúci Smer a najmä kotlebovci, tak je veľmi pravdepodobné, že chaos nás neminie.