Dúchanie do predvolebnej pahreby

Záver predvolebnej kampane je rozhodujúci. Vtedy zvyčajne zbystria pozornosť aj tí, ktorí sa inak politike venujú iba okrajovo. Mnoho voličov je stále nerozhodnutých, a preto politici mohutne dúchajú do pahreby, aby nevyhasla.

25.02.2020 19:00
debata (9)

Strany v takýchto okamihoch musia zo seba vydať všetko, lebo práve emócia, ktorú zanechajú, môže rozhodnúť. Ten, kto neverí vo vlastné víťazstvo, nemôže vyhrať. Platí to v športe a rovnako aj v politike. Z tohto hľadiska sa zdá, akoby Smer úplne rezignoval. Tak dlho bol hegemónom, až si na túto pozíciu zvykol. Teraz je zaskočený, že mu na chrbát zrazu dýcha „nejaký“ Matovič a nie napríklad Kiska, ktorého považoval za svojho úhlavného nepriateľa.

Najhoršie je, že lídri Smeru už akoby ani neverili sami sebe, že sú schopní ešte zmobilizovať svojich voličov a zastaviť tak prepad. O ich rezignácii svedčia aj také „drobnosti“, že keď líder najsilnejšej strany nemohol prísť pre chorobu do televíznych diskusií, nikto ho nedokázal adekvátne nahradiť.

Strana, ktorá sa chváli, že má 15-tisíc členov, musí mať aspoň poltucet ľudí, ktorí sú schopní zastúpiť volebného lídra. Problém je však v tom, že Smer v tejto kampani prakticky všetko stavil na jednu kartu, a tou je Peter Pellegrini. A keďže Robert Fico sa stal pre stranu skôr príťažou, a jeho prítomnosť na televíznej obrazovke by im mohla skôr uškodiť, radšej ho úplne odstavili. Šéf Smeru tak musel prehltnúť nesmierne trpkú pilulku.

Keďže zúfalstvo v Smere narastá, svoju poslednú nádej vkladá do „čarovnej zbrane“, ktorou sú 13. dôchodky. Tie zasiahnu časť „striebornej generácie“, no žiadne zázraky od tohto opatrenia nemožno čakať. Smer už nie je schopný v ľuďoch vyvolať takú emóciu, ako pred štyrmi rokmi, keď mu takmer tretina voličov uverila, že jedine on dokáže „ochrániť Slovensko“.

Keďže zúfalstvo v Smere narastá, svoju poslednú nádej vkladá do „čarovnej zbrane“, ktorou sú 13. dôchodky. Tie napokon tesnou väčšinou v parlamente prešli a zasiahnu tak časť „striebornej generácie“, no žiadne zázraky od tohto opatrenia nemožno čakať. Smer už nie je schopný v ľuďoch vyvolať takú emóciu ako pred štyrmi rokmi, keď mu takmer tretina voličov uverila, že jedine on dokáže „ochrániť Slovensko“.

Navyše, ľudia sú „nevďační“, o čom sa na vlastnej koži mohol presvedčiť Andrej Danko. Darmo chodí a vykladá, čo všetko SNS pre ľudí urobila, zdá sa, že jeho dni sú definitívne zrátané. Benefity „prebilo“ presvedčenie voličov, že kapitán nie je dostatočne kompetentný na výkon funkcie politika. Nepomôže mu ani prísľub nulových daní…

Lenže ani opozícia nemôže príliš jasať – pocit z Andreja Kisku je viac ako rozpačitý. Človek, ktorý sa ešte pred rokom pasoval za vyzývateľa Roberta Fica, bude možno napokon rád, keď sa vôbec dostane do parlamentu.

Nápad, že Kiska („lebo prezident“) by mal byť ministrom zahraničných vecí, pôsobí ako nevydarený vtip. Dokiaľ dôveryhodne nevysvetlí svoje pozemkové kauzy, nemôže na žiadnu funkciu v exekutíve ani len pomyslieť. Tým, že bude ľahkým terčom pre opozíciu, priťaží aj svojim koaličným partnerom. Ak by bol Kiska pre stranu príliš veľkou záťažou, pokojne sa môže stať, že ostatní straníci hodia svojho „otca zakladateľa“ cez palubu. Bola by to smutná, no príznačná bodka za kariérou muža, ktorý mal o sebe vyššiu mienku, než kým v skutočnosti bol. <pe>

© Autorské práva vyhradené

9 debata chyba
Viac na túto tému: #Robert Fico #Smer #Andrej Kiska #Peter Pellegrini #parlamentné voľby 2020