Dvaja špekulanti, ktorí si mysleli, že oni môžu všetko, sa prerátali. Z ich „bomba kšeftu“ tak napokon nebude nič.
Okrem veľkej dávky drzosti museli mať zjavne aj politické krytie (alebo si aspoň mysleli, že ho majú), pretože keď sa niekto pokúsil vytiahnuť z cudzieho vrecka desiatky miliónov eur, je pravdepodobné, že má aj tie „správne“ kontakty.
Z komunikácie z mobilnej aplikácie Threema vieme, že Kočner mal „svojich ľudí“ všade – na polícii, prokuratúre aj v politike, vďaka čomu sa mohol toľké roky beztrestne pohybovať na hrane zákona. No a keď niekomu stále všetko len tak prechádza, tak posúva pomyselné hranice stále ďalej a ďalej a spolu s tým rastie aj jeho bezočivosť.
Až dôjde do štádia, keď nadobudne pocit, že je nad zákonom, a preto sa mu všetko prepečie. Nejaký problém? Zavolám sudkyni, veď „opička“ to vybaví. Hrozí zrušenie ĽS NS? Vybavím to na Najvyššom súde. Chcem urobiť nejaký špinavý biznis? Použijem bieleho koňa. Potrebujem „kompro“ materiály na otravného novinára? Najmem si bývalého siskára. Chcem ho dať zabiť? Nájdem si vrahov.
Spravodlivosť nie sú iba abstraktné slová. Spravodlivosť musí mať nejaký konkrétny výstup. Pretože nestačí mať iba dobré zákony, treba, aby platili pre všetkých rovnako a najmä, aby dobre fungovali inštitúcie, ktoré na výkon spravodlivosti dohliadajú.
Keďže Kočner nemal žiadne morálne zábrany, v jeho svete neexistovali ani žiadne obmedzenia. Jediným limitom boli peniaze. Ak by ich nemal, nemohol by ani všetkých korumpovať. Kočner je priam stelesnením „mafiánstva“ v našej novodobej histórii. Rozohral vysokú hru, ktorá mu dlho vychádzala, no napokon „tvrdo pristál“.
Bolo by naivné myslieť si, že jedným prípadom sa zrazu všetky nahromadené problémy vyriešia. Kradlo sa vždy a kradnúť sa bude nepochybne aj ďalej. Ide o to, aby podobní grázli nemali pocit úplnej beztrestnosti. Aby videli, že spravodlivosť nie sú iba abstraktné slová, z ktorých sa oni len smejú, pretože za svoje špinavé peniaze si všetkých kúpia a majú ich potom omotaných okolo prsta.
Spravodlivosť musí mať nejaký konkrétny výstup. Pretože nestačí mať iba dobré zákony, treba, aby platili pre všetkých rovnako a najmä, aby dobre fungovali inštitúcie, ktoré na výkon spravodlivosti dohliadajú.
V tom je zásadný rozdiel medzi rôznymi banánovými republikami a skutočnými demokraciami, v ktorých človek vie, že žije naozaj v právnom štáte. Tie prvé majú síce spísané ústavy (často odkopírované od tých druhých), honosné parlamenty a súdy, no celý systém je taký skorumpovaný, že obyčajný človek sa v nich svojej pravdy nikdy nedomôže. Ako napísal Seneca: „Štáty bez spravodlivosti nie sú nič iné ako rozsiahle bandy.“
Slovensko má na viac, čo sa jasne ukázalo aj v kauze zmenky. Spravodlivosť vyhrala, no aby ľudia získali späť dôveru k justícii, bude sa tento príbeh musieť neustále opakovať.