Zmena teda nastala. Tak si ju však asi nik nepredstavoval. Ani lídri Smeru, idúci do volieb so sloganom zodpovedná zmena, a tobôž nie zástupcovia „príčetnejšej“ časti opozície, ktorí si teraz musia spytovať svedomie. Igor Matovič nielenže prevalcoval konkurentov, ale vzhľadom na to, že prepadol rekordný počet hlasov (viac ako 28 percent!), bude hrať v budúcej vláde prvé husle. Pritom stačilo pár desatín percenta a všetko mohlo byť inak…
Opäť sa potvrdilo, že záleží na každom hlase. Debakel PS/Spolu, ktorých od vstupu do parlamentu delilo menej ako tisíc hlasov, by mal byť mementom pre ďalšie generácie politikov, aby zvážili, či tak ľahkovážne vytvoria koalíciu (pokiaľ ich výtlak nebude jasne prekračovať 7 %), alebo radšej pôjdu na jednotnej kandidátke, ako to urobil napríklad Matovič.
Mohlo by sa zdať, že parlamentné voľby v roku 1992, keď prepadlo vyše 23 percent hlasov, boli pre všetkých dostatočným varovaním. Je obrovským paradoxom, že práve tieto hlasy opozičných subjektov, ktoré sa ostro vyhraňovali voči HZDS, umožnili Vladimírovi Mečiarovi vládnuť samostatne.
Druhým varovaním bol osud Spoločnej voľby v roku 1994, pri ktorej sa ukázalo, že ani dostatočné preferencie v prieskumoch verejnej mienky nemusia byť adekvátnym vodíkom pre vznik koalície. Táto ľavicová štvorkoalícia potrebovala na vstup do parlamentu získať 10 percent hlasov, čo sa jej napokon podarilo len s odretými ušami.
Tohtoročné voľby okrem iného zasa potvrdili, že výsledky prieskumov treba brať s rezervou. Sú asi také presné ako naše vlaky… Od odborníkov pravdepodobne zaznie, že dynamiku voličských nálad nedokázali dostatočne zachytiť, lenže ak sa nedarí ani exit pollom, tak potom je otázny ich zmysel.
Z pohľadu opozície bolo „zlo porazené“. Tu však treba zdôrazniť, že vyháňať čerta diablom nie je práve najlepší spôsob, ako posunúť krajinu dopredu. Úplne legitímna je otázka, aký je rozdiel medzi ľavicovým a pravicovým populizmom.
Z pohľadu tej časti opozície, ktorá sa prebojovala do parlamentu, bolo „zlo porazené“. Tu však treba zdôrazniť, že vyháňať čerta diablom nie je práve najlepší spôsob, ako posunúť krajinu dopredu. Úplne legitímna je otázka, aký je rozdiel medzi ľavicovým a pravicovým populizmom.
Ak v minulosti jedna z hlavných výhrad voči Mečiarovi bola tá, že riadi stranu autokraticky a nemá politických partnerov v Európe, tak po týchto voľbách sme sa vrátili 20 rokov späť. Respektíve sme sa nebezpečne priblížili k susednému Poľsku a Maďarsku, ktoré si dobrovoľne zvolili osud európskych páriov.
OĽaNO je ťažko definovateľný „zlepenec“. Na jednej kandidátke sa ocitli ultrakonzervatívci s ekológmi a liberálmi. Ktorý prúd vtlačí pečať celej strane, sa dá ľahko predvídať – ten, ktorý stojí na samom okraji, no má pocit morálnej prevahy nad ostatnými, a preto ho bude najviac počuť. Kresťanský „taliban“ v podaní Anny Záborskej, Richarda Vašečku a spol. bude nepochybne tvrdiť muziku.
Ide o reálny obraz Slovenska? Aj tu sa história opakuje. Keď vyhral Mečiar, vyzeral obraz Slovenska oveľa negatívnejší, ako v skutočnosti bol, a po voľbách v roku 1998 sme si ho sami trochu prifarbili na ružovo. Aj „vďaka“ prepadnutým hlasom sme sa však vždy pozerali akoby do krivého zrkadla, ktoré náš obraz deformovalo.