Filozof to má jasné. Vlastníctvo je žaba na prameni, čo bráni prúdeniu zdrojov k tým, čo ich najviac potrebujú. Pretože bez zdrojov nevládzeme. Nielen stáť za pásom, ani vyspať sa nedokážeme. Veď do chyže fúka, z pokazených dvierok pece vypadávajú žeravé uhlíky a na rozložených matracoch je nás priveľa.
Ak by filozof chcel, v oblasti bývania nájde pre svoju pravdu asi najviac dôkazov. Zvlášť u nás, kde bývanie, dôstojnosť a vlastníctvo viaže dokopy vidiecka minulosť. Stáročný nedostatok urobil z pôdy a vlastnej chalupy základ prežitia i dôkaz osobnej dôstojnosti.
Poznáme tie príbehy o čase, energii, potláčaní potrieb a dokonca aj o zmarení ďalších životných cieľov, ktoré pohltila stavba rodinného domu. Tí, čo za sebou až do dôchodku potiahnu guľu hypotéky, podobné odriekanie poznajú i dnes.
Chápeme to kŕčovité pridŕžanie sa vlastníckeho princípu v bývaní. Počas ekonomických otrasov 90. rokov sa odkúpený byt často stal jediným, čo ľudia mali vo vlastných rukách. Ak zákon neobmedzuje pahltnosť developerov a prenajímateľov bytov, nemožno sa čudovať, že sa kŕčovito držíme vlastníckeho princípu, hoci nás mučí ako španielska čižma.
Aká je nádej na zmenu, ak na odporúčanie Výboru OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, aby štát poskytoval obyvateľom primerané a cenovo dostupné bývanie, príslušné ministerstvo odpovedá poučením, že u nás „občan nesie primárnu zodpovednosť“ za strechu nad hlavou?
Tak ako iné orgány verejnej správy si ani ministerstvo dopravy nerobí ťažkú hlavu, že výbor OSN nám to odporúčal po posúdení toho, ako uvádzame do praxe Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorý stojí nad Ústavou SR, a jeho záväzky, vrátane starostlivosti o zaistenie bývania, by mali byť vykonateľné.
Môže za bytovú pascu a ignorovanie záväzkov tohto paktu len vlastníctvo? Ústavy väčšiny štátov ochraňujú jeho nedotknuteľnosť, no napriek tomu je prístup k bývaniu v iných krajinách jednoduchší. Aj filozof by mal azda zohľadniť, že vykonateľnosti práva na bývanie bránia voľné formulácie zákonov.
Ak aj hnutie Sme rodina nájde zdroje na sľubovaných 25-tisíc bytov ročne, pri nezmenenom právnom rámci ich štát nepostaví. Obce, ktoré majú hlavné slovo v rozhodovaní o bytovej výstavbe, nemajú žiadnu zákonnú povinnosť voči nebývajúcim či zle bývajúcim. Štátne dotácie a úvery väčšinou samospráv nepohnú a ak aj áno, ich úsilie neraz zablokujú petície obyvateľov.
Vplyv paktu a jeho ustanovení o sociálnych právach, v tom i práva na bývanie, je v našom právnom poriadku veľmi slabý. Je však možné ho posilniť. Toto presvedčenie zastáva aj spomínaný výbor OSN. Slovensku opakovane (v roku 2012 aj v 2019) odporúča, aby štát prijal vhodné opatrenia na zvýšenie povedomia o pakte a oprávnenosti hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv medzi sudcami i v širokej verejnosti.