„Biznis musí bežať!!“ vreští o dušu. „Ja nemôžem zrušiť obchodné rokovanie!!!“ Dobre, že sa nehodí o zem a nerozplače. Ja, ja, ja!
„Vážená cestovná kancelária,“ píše pani po skončení zájazdu, na ktorý jej nedorazila taška s plavkami a acylpyrinom, „podávam sťažnosť za skazenú dovolenku."
„A to mám akože teraz zrušiť obchodné rokovanie s rakúskym partnerom, lebo naša vláda robí paniku pre akúsi chrípku?“ pýta sa ma bývalý spolužiak, ktorého šťastnou náhodou stretám na ulici. „To sú nóbl ľudia!“ dodá, bozkávajúc ma na obe plebejské líca.
Na druhý deň v novinách čítam, že i toť, náš spoločný cisár pán, Karl von Habsburg, je korona pozitívny, nóbl-nenóbl. Zrejme sa pridlho cmuľkal so švajčiarskymi kolegami, ktorí sa, podobne ako českí turisti, odmietli včas vzdať lyžovačky v talianskych Alpách. Sme predsa slobodní ľudia, nám nikto nebude prikazovať, čo robiť a kam ísť, kam a koľko lietať, najmenej choroby a zveličovaná klimatická katastrofa! No uplynie niekoľko dní, ba stačia i hodiny, a všetko je inak.
Vraj čo majú klimatické hrozby spoločné s novým vírusom? Skoro všetko. Sú symptómami modernej doby, akurát len to druhé sme horko-ťažko ochotní zobrať na vedomie a začať sa dostatočne báť na to, aby sme objavili, že žiť sa dá, ba priam musí, aj ináč.
Medzi hláseniami o stovkách mŕtvych v Číne a Taliansku prichádzajú ďalšie „nóbl“ mená. Už sa len málokto vysmieva radom na múku a narastajúcemu množstvu ľudí s rúškami na tvári. Ešte i tí, čo posielali Gretu Thunbergovú naspäť do školy, zo školy teraz svoje ratolesti ochotne zoberú. Síce najskôr namiesto do karantény na zjazdovku, no potom pochopia, že mimoriadny stav asi niečo znamená.
Vraj čo majú klimatické hrozby spoločné s novým vírusom? Skoro všetko. Sú symptómami modernej doby, akurát len to druhé sme horko-ťažko ochotní zobrať na vedomie a začať sa dostatočne báť na to, aby sme objavili, že žiť sa dá, ba priam musí, aj ináč.
Gretine varovania sú pravdivé, ale moc majú v rukách biznismeni. A tí nás pridlho presviedčajú, že najdôležitejšie je len to, keď biznis beží. A náhle šok: nie je to tak. Nie, náš čas nie je až taký drahý, biznis môže spomaliť, stratené plavky na dovolenke nie sú ten hlavný problém, ba dokonca ani dovolenka nemusí byť. Aj hypotekárne splátky sa dajú oddialiť. Aj daňové priznanie.
Aj s ľuďmi bez domova možno byť solidárnejší. O chvíľu zistíme, že uviaznuť na letisku nie je najväčšia tragédia – uviazneme medzi štyrmi stenami. Dokonca nám to môžu zakázať! A budeme tomu radi.
Zatiaľ je to však tak, že hoci sa ulice pomerne vyľudnili a ľudia sa usilujú byť disciplinovaní, stále ja všade akosi priveľa tých, čo sú vírusom najväčšmi ohrození: seniori s nákupmi. Sú dokonca najviac ohrození aj v seniorských centrách či nemocniciach. Personál, jednoducho, chodí domov.
Nik nevie, ako veľmi sa ešte situácia môže vyostriť, ale už teraz je jasné, že ono „ja, ja, ja!“ musí nahradiť jedno „my“, nikto nie je celkom uchránený. Konať v záujme tých zraniteľnejších z nás, aj keby sa nás to zdanlivo netýkalo – sa nás týka.