Nákupné centrá sú zatvorené. Svetový hospodársky život sa otriasa, burzy sa chvejú. Mnohí sa boja o blízkych, iní zasa o zisky. Hádam iba deťom nevadia zavreté školy a motoristom lacnejšie pohonné hmoty, ale cena za tieto drobné radosti je privysoká.
Lenže iné chcem teraz povedať. Koronavírus je, laicky vyjadrené, infekčný príbuzný moru, cholery, kiahní a iných pliag, ktoré v minulosti devastovali Európu spoľahlivejšie ako tridsaťročné vojny. Na Slovensku vieme o tom svoje. Za morovými stĺpmi nemusíme cestovať do cudziny. Niektorí ich považujú za muzeálne kuriozity na námestiach. Namiesto nich by radšej videli kaviarničky s terasami. Lenže tie zdvihnuté prsty minulosti pripomínajú, že o čo menej naši predkovia dokázali liečiť, o to viac mysleli na duše obetí.
Dnešok má špičkovú vedu, ale rozumuje inak. Človek s úžasom počúva, že ak je odrazu viac chorých ako možností ich zachrániť (čo nastáva v nečakaných situáciách takmer vždy), treba prednostne ratovať mladších a odolnejších, ktorí majú väčšie šance vyžiť. Starých a chronicky chorých treba ponechať Božej prozreteľnosti. Veď ak ich dnes neskláti koronavírus, tak zajtra niečo iné. Tento myšlienkový bacil je odpornejší ako epidémia, pretože ho neroznášajú potkany, no vzniká v hlavách ľudí.
Našťastie, niektorí politici, aj u nás, hovoria iné: V prvom rade sa treba postarať o starých a zraniteľných. Nuž, žijeme v čudných časoch, keď sa vyjadrenie normálneho ľudského postoja môže stať odvážnym štátnickým činom.