Cítil, že to mesto Rím i celý svet potrebujú. Veď len v Taliansku denne zomiera na zákernú chorobu okolo 800 ľudí. Na obrovskom priestore, na ktorom za slnečných dní zvyčajne objíma Berniniho kolonáda desaťtisíce veriacich a turistov, stál zástupca svätého Petra v daždi sám so svojím pomocníkom a na prvý pohľad vyzeral zraniteľný. Tak ako je v týchto krušných časoch každý z nás.
Pre oslovenie nielen svojich ovečiek v cirkvi si vybral dramatický príbeh z Biblie. Ježiš na loďke uprostred rozbúreného Galilejského mora tíši viac ako vlny svojich nastrašených učeníkov. Hneď som si spomenul na oltárny obraz v hlbockom kostolíku, ktorý dal roku 1857 vyhotoviť tamojší evanjelický farár J. M. Hurban.
Áno, všetci sme na jednej lodi, a pokiaľ sa nechytíme vesiel a nezaprieme do nich spoločným tempom, tak naozaj budeme na smrť vyľakaní. „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ citoval v homílii pápež z Evanjelia podľa Marka. Vieru môžeme vyznávať rozličnú, no dnes sa nesmieme báť ani otáľať.
Namiesto chaosu by sme mali šíriť nádej. Aj politici. Nádej podkutú činmi, zodpovedným správaním a disciplínou. Byť k ostatným ohľaduplný, solidárny a i voči sebe zodpovedný. Lebo hoci v čase pandémie musíme ísť do práce alebo nakúpiť, vždy na nás ktosi čaká. Či už priamo doma, alebo o niekoľko ulíc či desiatky kilometrov vzdialený. Ktosi, kto nás má rád a chce nás opäť vidieť. Veselého, duševne silného a najmä zdravého.
František na upršanom vatikánskom námestí stál akoby opustený, no nebol sám. Povedal to za nás všetkých.