To, že si maďarský premiér Viktor Orbán presadil núdzový stav na boj proti koronavírusu, samo osebe nie je ničím zvláštne. Počas pandémie to robia aj lídri krajín, o demokratickom zakotvení ktorých nik nepochybuje.
Orbán však po desaťročí budovania svojho mocenského monopolu nemá v Európe dobrú povesť. Jeho kritici varujú, že nové mimoriadne právomoci by mohol zneužiť, aby demokraciu posadil do karantény a neposlušných novinárov, na ktorých by sa dal našiť sprísnený paragraf o šírení poplašnej správy, hoci aj za mreže.
Tieto znepokojujúce úvahy majú však háčik. Ak by sa Orbán skutočne rozhodol pre diktatúru, mohol ju zaviesť už dávno. Jeho dvojtretinová parlamentná väčšina dokáže s ústavou spraviť čokoľvek aj bez barličky núdzového stavu.
Prečo však Viktátor, ako ho volajú jeho neprajníci, odmietol časovo ohraničiť platnosť núdzového stavu? Veď aj antickí diktátori v čase ohrozenia rímskej republiky dostávali mimoriadne právomoci iba na pol roka. On si navyše mohol byť istý, že mu parlament núdzový stav kedykoľvek predĺži.
Podľa všetkého Orbán požiadavku opozície nesplnil náročky, lebo nechcel, aby za núdzový stav, ktorý má masívnu podporu verejnosti, hlasovala. Vládna propaganda jej to tak ešte dlho bude môcť otĺkať o hlavu ako prejav sebeckého politikárčenia v čase celonárodného ohrozenia.