Uťahovala si zo situácie, keď esesáci nútili tých, čo boli ešte „k dispozícii“, odvláčať mŕtvoly do pekla. Ženy boli schopné vraždiť pre kus jedla, len aby prežili. Jedna z nich neskôr opisovala, že jej život nezachránila zhnitá mrkva, ktorú našla, ale Germaine Tillionová, ktorá jej svojím umením dala silu po nej siahnuť.
Spoločnosť šokovaná pocitom ohrozenia holej existencie cíti, že pri jej záchrane je dôležitejšia „mrkva“, hoci zhnitá, ako „opereta“, čo ako skvostná. Azda aj preto sa vedno s výzvou, pod ktorú sa podpísalo viacero zvučných umeleckých mien a ktorej zmyslom bolo upozorniť na ohrozenie holej existencie ľudí v tzv. slobodnom umeleckom povolaní, ozývali rozčertené hlasy z radov iných ohrozených skupín, s rétorikou z čias, ktorá nenávisť k „buržoázii“ stotožňovala s nenávisťou k intelektuálom a umelcom: k lopate! darmožráči z tribún šiť rúška! povaľači z kaviarní vykladať tovar! A tak ďalej. Akoby to väčšina z nich pod podobným krupobitím nepochopenia odjakživa nerobila.
Spoločnosť šokovaná pocitom ohrozenia holej existencie cíti, že pri jej záchrane je dôležitejšia „mrkva“, hoci zhnitá, ako „opereta“, čo ako skvostná. Kruté krízy bývajú dobré aj na to, že v plnej nahote odhalia odsúvané bolesti, ktoré spoločnosť ventiluje len nenávisťou.
Kruté krízy bývajú dobré aj na to, že v plnej nahote odhalia odsúvané bolesti, ktoré spoločnosť ventiluje len nenávisťou. Až táto kríza paralyzuje chod spoločnosti natoľko, že sa jej podarilo prebúrať až do samotného jadra problému – systému založeného na nekonečnom raste, meniaceho na tovar každú ľudskú činnosť a každému živému aj neživému organizmu pripisujúcemu len biologickú funkciu boja o holé prežitie. Taliansky filozof Giorgio Agamben sa však pýta: Dá sa ešte vôbec hovoriť o spoločnosti, ak je jej hodnotou holé prežitie?
To, že sa niektoré zvučné mená podpísali pod podporu ľudí, ktorých činnosť v našom právnom systéme ani nie je poriadne definovaná a ktorí sa nespoliehajú ani na fixný pracovný čas, ani na odvodovú povinnosť zamestnávateľov a väčšinou nepoznajú ani víkendy, majúc niekoľko povolaní, mnohých rozčúlilo tak, že si výzvu ani neprečítali. Keby tak urobili, možno by to spustilo „revolučný“ objav, že „umelec“ nie je synonymom zabávača zo smotánky, ale označenie širokého spektra slobodných tvorivých zamestnaní. Je to presne tá istá všeobecná neúcta voči špecifickým zamestnaniam, ktorá v iných obdobiach burcovala nenávisť voči lekárom, zdravotným sestrám či učiteľom. Teraz im po večeroch z otvorených okien tlieskame.
Umelci, tí neviditeľní „povaľači", dobre vedia, že v krízových časoch budú ako prví na odstrel. Nie div, že v zahraničí okamžite vznikli výzvy na podporu členov orchestrov, hercov, kameramanov, technikov a mnohých ďalších povolaní. Ich postavenie nie je lepšie ako situácia pomocného robotníka zo stavby, naopak. Jej riešenie si možno len vyžaduje iný postup, a na to je nevyhnutné upozorniť. Je len dobré, ak výzvy na podporu ohrozených podporia tí, ktorí sú možno ohrození menej, aj keď ich trebárs nemáte radi. Mrkvu nestačí zjesť. Z niečoho treba aj čerpať silu.
