Rómovia žijúci v najrozličnejších kultúrach, sociálnych podmienkach a jazykových celkoch sa prihlásili k tomu, čo ich spája – pôvodu, jazykovému základu – a určili si aj hymnu a vlajku. Symboly, pod ktoré väčšina z nás nejako zapadá, ani o tom neuvažujeme. Majú však pripomínať, že napriek rozdielom sme súčasťou celku. Najvyšším z tých celkov je, zrejme, právo na elementárnu ľudskú dôstojnosť.
V týchto dňoch, keď vláda v záujme stráženia disciplíny veľkolepo spúšťa vojenské manévre, prichádzajú v iných krajinách hlavní predstavitelia a predstaviteľky so štátnickými prejavmi, apelujúc práve na onen spoločný osud, pevnú vôľu a ľudskosť. U nás sme sa okrem siláckej rétoriky ničoho podobne dôstojného nedožili, mnohí si však uvedomujú, že je to naozaj po prvý raz, čo Slovenská republika nasadzuje armádu na svojich vlastných občanov. Opatrenie, ktoré vyvoláva do budúcnosti viac úzkosti ako nádeje. Ale – je to naozaj po prvý raz?
V roku 2004 sa na východe Slovenska spustila vlna rabovačiek a demonštrácií z strany Rómov. Bolo to v dôsledku reforiem Ľudovíta Kaníka, ktorá najtragickejšie postihla práve sociálne najzraniteľnejšie vrstvy. „Nemáme čo jesť. Chceme prácu,“ volali ľudia. Odpoveďou však bola len demonštrácia sily – zaslanie armády a policajných jednotiek. Málokoho to vtedy pobúrilo. „Nás“ sa to netýka. Možno nie je nutné, aby sme sa niekedy v živote chceli všetci cítiť „Cigánmi“. Môže však byť poučením cítiť sa – zdôrazňujem – ako Cigáni.