Richard Sulík večer hovorí o vytvorení ekonomickej krízovej rady na svojom ministerstve, ráno premiér zvoláva obdobný orgán s laxným dodatkom, že aj účasť zástupcov ministerstva hospodárstva bude vítaná.
Sulík avizuje, že predstaví závažné návrhy týkajúce sa ďalšieho smerovania ekonomiky, vzápätí Igor Matovič preberá jeho iniciatívu. A potom namiesto plánovaného zasadania koaličnej rady o programovom vyhlásení vlády ide na debatu do televízie.
Iste, máme jednu vládu, no necelý mesiac po ustanovení sa v jej lone rodí opozícia. Ani Smer na to nepotrebuje. Po voľbách v roku 2010 to predsedovi SaS trvalo pol druha roka. A teraz? Dáva si pozor, aby ho opäť neoznačovali za rozbíjača. Paradoxne sa mu však darí napĺňať jedno z hesiel koaličnej dohody o „otvorenej politike“. Kedysi sa to volalo glasnosť. Z histórie vieme, kam to viedlo, aj to, že dvojvládie ruskej dočasnej vlády a sovietov v roku 1917 vyústilo do boľševickej revolúcie.
Na Slovensku sme čosi také mali akurát pred 75 rokmi. Tisova vláda utekala pred Červenou armádou do Rakúska, kým tá nová, československá, v Košiciach prezentovala svoj program.
Dnes je nepriateľ pre všetkých jasný: COVID-19. Iste, do ľudským okom neviditeľného vírusu sa ťažšie strieľa ako do politikov, parafrázujúc premiéra, ktorí dvanásť rokov systematicky okrádali tento štát. Ale práve preto treba zabudnúť na žabomyšie vojny. Či už na vznešenejšie znejúci boj medzi neoliberalizmom a konzervatívnym populizmom, alebo, ľudskejšie povedané, medzi dvoma kohútmi na jednom, vládnom smetisku.