Azda by sa mohli otvoriť obchody. Veď tie malé sa dostali na pokraj prežitia. Hádam i reštauračné terasy, po čom tak naliehavo volajú majitelia podnikov. Predajom cez okienko sa totiž neuživia. Určite nie dlhodobo.
Nemohli by predsa len, samozrejme, za prísnej hygieny, predávať na dvoroch, v záhradách či na terasách? Možno by prepad nebol nakoniec až taký veľký. Aj keď je viac než jasné, že mnohé podniky to neprežijú, či sa im povolí servírovať pod modrou oblohou tento týždeň, alebo až ten budúci.
V súčasnej kríze už totiž nejde o vyčistenie nezdravých prevádzok, ako to bolo v tej predchádzajúcej. Hoci bol rok 2009 zlý, tento je, zdá sa, ešte horší. Už sa totiž nehrá o to, kto mal zle nastavené financovanie, ani o to, kto si priveľa požičal. Je to už skôr o kolapse podnikov, ktoré bez zárobku nevydržia dva-tri mesiace.
Takých existuje, priznajme si, pomerne dosť. Lebo treba platiť nájom a aj zamestnanci chcú výplatu. Majiteľ priestorov ani ľudia sa nepýtajú, koľko zarobí zatvorená prevádzka… Áno, ide tu aj o pomoc štátu, no akosi viazne a tiež nepokryje všetko.
Iste, našu ekonomiku otvorenie malých predajní a podnikov nespasí. Predsa len je závislá od toho, ako sa rozbehne tá v zahraničí. A kým sa nerozbehne, u nás bude štartovať iba pomaly. No iba tak hodiť cez palubu státisíce drobných podnikateľov by bol pridrahý špás. Čo na to poviete, pán premiér?