Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO)je zlou správou aj to, že od roku 2014 nezaznamenala výrazný pokles počtu infikovaných. Dá sa očakávať, že tento smutný trend sa zachová, keďže svet sa momentálne venuje najmä pandémii ochorenia COVID-19.
Je to absolútne pochopiteľné. Nový koronavírus predsa za niekoľko mesiacov zabil po celom svete takmer 250-tisíc ľudí. A to sú iba oficiálne štatistiky. Celkový počet obetí je určite vyšší. Nejde tu o priame porovnávanie ochorenia COVID-19 a malárie. Sú to rôzne choroby, rôzne sa prenášajú. Predsa však majú čosi spoločné. Nie sú v Európe, Amerike, na Západe. U nás.
Teda COVID-19 už u nás je. Ale začal sa v Číne. Bola to len chrípka, ktorú mladší ľudia rýchlo prekonajú. Priznajme si, tak sme si to takmer všetci hovorili. Áno, Peking iba pomaly informoval svet, že to nie je tak. Určite na to mala vplyv štruktúra autoritatívneho režimu. V nej je lepšie veci zakrývať a dúfať, že prehrmia, ako na seba upozorniť nadriadených.
Dokáže svet viac spolupracovať v čase, keď sa zdá, že najlepší recept na problémy je zatvoriť hranice? Prejavíme viac solidarity, keď už vieme, že zlé veci sa môžu stať každému?
Ale ruku na srdce, keby aj Čína svetu veľmi rýchlo povedala – je to katastrofa, všetci musíme zostať doma – kto by naozaj počúval? Znie oprávnená kritika amerického prezidenta Donalda Trumpa, že napríklad dostatočne nevenoval pozornosť varovaniam tajných služieb. No je vysoko pravdepodobné, že rovnaké informácie mali minimálne veľké európske štáty.
Britský premiér Boris Johnson si však chcel s ľuďmi podávať ruky. A vo Francúzsku sa konalo ešte 15. marca prvé kolo komunálnych volieb. V čase, keď v Taliansku evidovali už vyše 1 800 mŕtvych. Nad čím vtedy rozmýšľal prezident Emmanuel Macron?
Máme azda pocit, že zlé veci sa nám na Západe nedejú? Že sú len záležitosťou krajín, ktoré sú inde, sú chudobnejšie a ľudia tam žijú trocha ináč?
Žiaľ, zlé veci nás tentoraz neobišli. Smútime nad ľuďmi, ktorým pandémia vzala život. Tlieskame zdravotníkom, záchranárom, všetkým, ktorí spoločnosti pomáhajú fungovať. Už možno v najpostihnutejších krajinách vidíme svetielko na konci tunela.
Lenže zároveň je to aj tá povestná lokomotíva. Prináša so sebou zlé správy o ekonomických ťažkostiach, aké sme asi nezažili od svetovej hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia. Krízy, ktorá v Európe pomohla k moci Adolfovi Hitlerovi a na druhej strane v USA prispela k vytvoreniu sociálnejšej spoločnosti v podobe Nového údelu (New Deal).
Samozrejme, je to zjednodušená história na pár riadkoch. Otázkou však zostáva, či sme teraz lepšie pripravení čeliť ťažkostiam. Ešte nedávne vyhlásenia, že sme nikdy nežili v prosperujúcejšom svete, môžu čoskoro naraziť na realitu rastúcej nezamestnanosti a bankrotov.
Hospodársky a politický účet za koronakrízu ešte len príde. Ale určite sme lepšie pripravení. Ako vždy si to však bude vyžadovať vôľu niečo urobiť. Dokáže svet viac spolupracovať v čase, keď sa zdá, že najlepší recept na problémy je zatvoriť hranice? Prejavíme viac solidarity, keď už vieme, že zlé veci sa môžu stať každému?