Prvou a zásadnou zmenou bude prechod od tzv. analógového sveta k svetu digitálnemu. Internetové siete prešli v uplynulých týždňoch zaťažkávacou skúškou, keďže z domu sa začali učiť žiaci a množstvo zamestnancov má „homeoffice“. Nedostatok počítačov v sociálne slabších domácnostiach a absencia internetového pripojenia ukázali na vznikajúcu „digitálnu priepasť“. Na Slovensku má pripojenie na internet 82 % domácností, čo nás radí pod európsky priemer. Aby sa táto priepasť neprehlbovala, štát bude musieť dobudovať internetové pripojenie aj do tých najodľahlejších kútov Slovenska. V opačnom prípade hrozí, že časť obyvateľstva bude „digitálne negramotná“, čo sa následne odrazí v nižšej zamestnanosti a produktivite práce.
Okrem toho, že ľudia sa naučili nakupovať a sledovať filmy on-line, čo bude mať nepochybne dosah na kamenné obchody a kiná, mnohé firmy zistili, že je zbytočné, aby platili drahé nájomné, keď časť zamestnancov môže pracovať z domu. To, čo bolo kedysi vnímané ako benefit pre zamestnancov, bude teraz súčasťou firemných plánov, ako skresať rozpočet.
Heslom uplynulých dvoch mesiacov sa stal „sociálny odstup“ a vyzerá to tak, že ním ešte dlho zostane. Nik nechce riskovať život, a preto obmedzenie medziľudských kontaktov na nevyhnutné minimum sa stane štandardom novej doby.
Heslom uplynulých dvoch mesiacov sa stal „sociálny odstup“, a vyzerá to tak, že ním ešte dlho zostane. Plošné nosenie rúšok sa pri boji s koronavírusom ukázalo ako jedno z najúčinnejších opatrení, a tak je pravdepodobné, že sa s nimi budeme musieť naučiť žiť, tak ako je to napríklad v ázijských krajinách. Nik nechce riskovať život, a preto obmedzenie medziľudských kontaktov na nevyhnutné minimum sa stane štandardom novej doby. Ako naznačujú aj prieskumy, ľuďom zatiaľ najmenej chýbajú koncerty, festivaly a športové zápasy. Teda verejné podujatia, kde je prenos infekcie najpravdepodobnejší. Je prirodzené, že obavy o vlastné zdravie sú silnejšie ako túžbe po zábave.
Či to bude viesť až k úplnej atomizácii spoločnosti, ako to tvrdí večný pesimista Michel Houellebecq, je však viac ako otázne.
Jeden z najslávnejších francúzskych spisovateľov súčasnosti však vo svojej eseji pre rozhlasovú stanicu France Inter upozornil aj na jeden zásadný problém, s ktorým sa budeme boriť čoraz častejšie: „Dokedy sa majú chorí oživovať a ošetrovať? Do 70, 75 nebo 80 rokov? V každom prípade sme ešte nikdy s takou bezostyšnosťou nedávali najavo, že život všetkých nemá rovnakú cenu,“ píše Houellebecq.
Kto rozhodne, kto má a kto nemá žiť? Toto nie je len medicínsky, ale predovšetkým etický problém. Situácií, keď existuje liečba, no je príliš drahá, respektíve nával pacientov bude enormný a lekárom budú chýbať prístroje, bude vzhľadom na starnúcu populáciu pribúdať. Lekári tak čoraz častejšie budú postavení pred „Sofiinu voľbu“.
Vzhľadom na to, že na Slovensku stále umiera množstvo ľudí na tzv. liečiteľné ochorenia, sa tieto otázky môžu javiť ako irelevantné. No nevyhneme sa im, pretože bude dochádzať k tzv. štrukturálnym zmenám, ktoré zasiahnu aj našu spoločnosť.