To už Sovieti bojovali na južnej Morave, ale ktovie, možno zomrel na následky zranenia v niektorej z bratislavských nemocníc a pochovali ho s ostatnými druhmi nad mestom. A po desaťročiach sa jeho príbuzní rozhodli si predka takto pripomenúť…
Nebyť celosvetového zápasu s pandémiou, práve by vrcholili oslavy 75. výročia porážky nemeckého nacizmu v Európe, plány boli veľkolepé. Teraz tým, ktorí naozaj chcú a môžu, ostáva iba samostatne, vo dvojici či s deťmi sa vybrať k najbližšiemu pomníku či pamätnej tabuli viažucim sa na boj proti nepriateľovi, ktorý bol tiež zákerný, ale viditeľný. S kytičkou či bez nej, no s čistými myšlienkami.
Bolo sympatické, ako v posledných týždňoch napriek všetkým povinnostiam, ktoré nik nečakal, chodili spolu s odbojármi starostovia a primátori bez rozdielu straníckej knižky k pamätníkom našim osloboditeľom. Ôsmeho mája zavítali traja naši najvyšší ústavní činitelia na Háj Nicovô nad Liptovským Mikulášom a na Slavín.
Rinčanie zbraňami, nielen tými z ocele, nikdy nikomu nič dobré neprinieslo. Iba ak zisky zbrojárskym koncernom a body autoritatívnym politikom a diktátorom.
Spôsoby pripomenutia udalostí spred trištvrtestoročia môžu byť rozličné. Sociálne siete obletelo video nakrútené pomocou dronu nad pietnym areálom v Ostrave, kde sa odohrala jedna z posledných veľkých vojenských operácií. Aktivisti zo združenia Československí vojaci v zálohe za mier natiahli dlhé biele pásy do tvaru slova DÍKY.
Viacerí pražskí konšeli však k tomuto významnému výročiu pristúpili netradične: demontážou sochy maršala Ivana Koneva, veliteľa 1. ukrajinského frontu, ktorý oslobodil hlavné mesto ČSR. Odhalili sochu vlasovcom, ktorí kolaborovali s nemeckými okupantmi, no v poslednej chvíli sa obrátili a pomohli pražským povstalcom. A na truc premenovali námestie, na ktorom stojí ruské veľvyslanectvo, po Putinovom politickom oponentovi. Áno, ktosi ho zavraždil, no každý z tých 140-tisíc sovietskych vojakov, ktorí sa už nikdy nevrátili domov z bojov o Československo, urobil pre Prahu určite viac.
Niektorí tamojší politici akoby chceli provokatívne dokázať, že sú „in“ a aj po tridsiatich rokoch dobehnúť iných sochoborcov vo svojej histórii. Akoby sa dodatočne snažili odčiniť to, že v máji 1946 volili Pražania najmä komunistov a potom postavili najväčšiu sochu Stalina na svete. Správať sa za každých okolností pápežskejšie ako pápež?
Rinčanie zbraňami, nielen tými z ocele, nikdy nikomu nič dobré neprinieslo. Iba ak zisky zbrojárskym koncernom a body autoritatívnym politikom a diktátorom.
Niežeby sme na Slovensku nenašli rusofóbov, ale naša nátura hádam nie je až taká hysterická, ba v tomto ohľade je v dobrom zmysle slova konzervatívna. Jedna kapitola dejín predsa nemôže nasilu prekrývať inú. Tak by sme sa totiž ani z vlastných chýb nikdy nepoučili.
O tých, čo sa narodia na Nový rok, sa hovorí, že ich čaká šťastný život. Pre Ukrajinca Vasilija Kuksenka to neplatilo. Zahynul ako 37-ročný. Tak ako desaťtisíce jeho rovesníkov v cudzej krajine. To je holý fakt, na tom nikto nič nezmení. Verme, že svoju obeť nepriniesli zbytočne.