Čo si budeme nahovárať, školstvo, napriek slovným deklaráciám, nepatrilo medzi priority ani jednej vlády. A Matovičov kabinet sa tento záujem už ani nesnaží predstierať. Prvýkrát v ponovembrovej histórii sa školstvo v PVV ako priorita vôbec nespomína.
Preto sa nemožno čudovať,že sa slovenské školstvo nachádza v takom stave, v akom je: podfinancované a naši žiaci sa v medzinárodných porovnaniach prepadajú čoraz nižšie. Dvojmesačná karanténa ich zaostávanie ešte viac prehĺbi.
Vzdelávanie dištančnou formou len ťažko možno považovať za plnohodnotné v porovnaní s tým prezenčným. Navyše, časť detí zo sociálne slabších rodín, vzhľadom na nedostatočné technické vybavenie, nemá prístup ani k nemu, preto nám po pandémii koronavírusu hrozí ešte väčšia pandémia nevzdelanosti.
Keď krajina otvorí skôr kostoly ako školy, veľa to napovedá o jej prioritách, resp. o ľuďoch, ktorí ju riadia. Ak nechceme, aby sme po koronakríze riešili aj dosahy vzdelávacej katastrofy, mali by sa deti vrátiť do škôl čím skôr.
Zatiaľ čo v ostatných krajinách EÚ sa deti postupne vracajú do škôl, u nás sa termín odsúva na neurčito, hoci boj s koronavírusom sme zvládli oveľa lepšie než inde. To, prirodzene, vyvoláva nepokoj u rodičov i samotných pedagógov, ktorí nevedia, kedy sa budú môcť vrátiť do práce.
Keď si minister školstva Branislav Gröhling minulý týždeň verejne „dovolil“ povedať svoj názor, že školy by sa mali otvárať postupne, pričom ako prvé treba vrátiť deti do materských škôl a žiakov prvého stupňa do základných škôl spolu s piatakmi, tak premiér ho okríkol ako malého chlapca. Takéto veci vraj nemá verejne komunikovať bez diskusie.
Pritom epidemiológ Vladimír Krčméry už pred mesiacom jasne povedal, že deti by sa mali vrátiť do škôl čo najskôr. Okrem samotného vzdelávania preto existujú najmä dôvody psychologické i ekonomické. Ide predovšetkým o psychohygienu detí, ktoré sú odkázané iba na internet a doma neustále „ťukajú“ do tabletov a smartfónov. Na druhej strane matky, ktoré sa o ne starajú a chýbajú napr. v zdravotníctve a iných dôležitých oblastiach, by sa mohli vrátiť do práce.
Je prirodzené, že pohľady sa rôznia – inak sa na situáciu pozerá minister školstva a inak šéf zdravotníctva. No keď v Dánsku otvorili školy za prísnych hygienických podmienok už v polovici apríla a úspešne to zvládli, niet pochýb, že by vyučovanie, povedzme v menších skupinách, mohlo fungovať aj u nás. Len vláda musí vydať včas jasné pokyny, aby sa predišlo rozličným nedorozumeniam, ku ktorým dochádzalo napr. pri cestných kontrolách pred Veľkou nocou. A aby sa školy spolu s rodičmi mohli na novú situáciu dostatočne pripraviť.
Niektorým skeptikom sa otváranie škôl na jeden mesiac môže zdať zbytočné. Treba však povedať, že aj za mesiac sa dá nielen prebrať množstvo zameškaného učiva, ale aj si ho zopakovať, čím si žiaci utvrdia svoje vedomosti.
Ak nechceme, aby sme po koronakríze riešili aj dosahy vzdelávacej katastrofy, mali by sa deti vrátiť do škôl čím skôr.