V obchodoch možno stravné lístky použiť iba pri platení za nákup potravín. Predpokladá sa totiž, že potraviny zjeme, a teda sa účel stravných lístkov len tak neminie účinkom. Nedá sa nimi platiť za nákup trebárs pracieho prášku. Otravné je, keď v rade pred pokladnicou ten predo mnou začne nákup deliť – na ten, čo zaplatí stravenkami a ten, čo zaplatí peniazmi. Akoby aj stravenky neboli peniazmi, len vytlačenými na čudnom papieri.
Najnovšie pravidlo, o ktorom rozprávala vicepremiérka Veronika Remišová, zbaví zamestnancov tohto problému. Najnovšie sa totiž uvažuje, že stravné lístky sa budú dať minúť iba v reštauráciách. Odteraz každý, kto dostane stravný lístok, využije štvrtú fázu uvoľňovania protikoronavírusových pravidiel a zájde do reštaurácie či inej putiky, aby využil obedňajšiu prestávku a podľa slov Remišovej podporil naše stravovacie služby.
Iste, už týždne sa po sociálnych sieťach túlajú výzvy, aby sme podporili sami seba a strávili dovolenku na Slovensku, najedli sa v slovenskej reštaurácií, napili v slovenskej krčme, zeleninu kúpili od miestneho farmára, mäso od domáceho výrobcu. To je prejav spolupatričnosti a možno uvedomenie si, že keď ja pomôžem susedovi, sused pomôže mne.
Prečo však nedostane zamestnanec na výber? Prečo ho štát ide nútiť, že musí podporiť slovenských reštauratérov? Lebo štát akosi nestíhal tomuto segmentu pomôcť v časoch najhorších? Lebo mnohí prevádzkovatelia varujú, že sú pred bankrotom. Tak im pomôžeme všetci, lebo nedostaneme na výber?
Súčasní ministri prakticky neustále vyčítajú svojim predchodcom, že ich chyby musia teraz splácať občania. Majú pravdu, v mnohom. Prečo však vzápätí robia tú istú chybu? A za ňu nútia platiť opäť len občanov?