Tento rok zaplatíme za potraviny viac ako vlani, nielen pretože ovocie pomrzlo, ale vzápätí prišlo sucho. Pšenica stráca odnože, jačmeň je chudorľavý, cukrová repa zubatá. Aké budú úrody a aké ceny múky, chleba, mäsa?
Slovensko má síce napriek bezhlavým záberom ešte stále dosť pôdy na uživenie svojho obyvateľstva, no klesá jeho produkčná potencia. Sucho v plnej nahote odhaľuje hriechy posledných troch desaťročí. Krajina investovala pred rokom 1989 šesť miliárd korún do vybudovania závlah. Zostala z nich šestina a obnova je nateraz v nedohľadne.
Sotva sa nám v najbližšom desaťročí podarí oživiť systém v pôvodnom rozsahu, keď pod závlahou bolo 320-tisíc hektárov. Obnova bude nákladná a ako je to pre Slovensko príznačné, vlečie sa naďalej slimačím tempom. Chce sa veriť, že pri súperení rezortov o štátne prostriedky nezostane poľnohospodárstvo bokom.
Vybudujme konečne funkčné odbytové organizácie, ktoré zastrešia produkciu malých, stredných i veľkých producentov.
Podstatou sebestačnosti je posilnenie lokálnej produkcie. Vedie k nej zmena štruktúry rastlinnej i živočíšnej výroby aj dotačných podpôr. Vláda vidí spásu v malých, mladých a začínajúcich hospodároch. Čo chce od veľkých, doteraz nepovedala.
Jedno z úspešných rodinných hospodárstiev, vybudované na troskách družstiev, produkuje cibuľu, cesnak, mrkvu a zemiaky. A podržte sa, má výmeru päťtisíc hektárov. Perfektne využíva závlahy, združuje ostatných producentov cez podpory na organizáciu trhu. Ak vyprodukuje na každom z 900 hektárov priemerne po 40 až 50 ton zemiakov, potom predsa nemôže byť problém dosiahnuť sebestačnosť v druhom slovenskom chlebe.
Z čoho začať? Z návratu k tzv. správnej poľnohospodárskej praxi. O plodinovú pestrosť sa kedysi starala živočíšna výroba, kde bol dobytok, boli krmoviny aj dosť hnoja na pravidelnú regeneráciu pôdy. Kde bola fabrika na spracovanie ľanu (nebohý Tatraľan v Kežmarku), pestoval sa aj ľan.
Osou súčasnej rastlinnej výroby sa stali zrnoviny a olejniny. Málo sa však hovorí o tom, že tejto toľko kritizovanej dvojkombinácii predchádzal rozpad spracovateľského priemyslu. Za chudobou pastvísk pre včely je aj deklasované potravinárstvo. Načo pestovať čosi, čo nemá spracovateľa?
Sú spásou slovenského poľnohospodárstva len lokálne trhoviská, rôzne fresh markety? Nižšími cenami ich celkom jednoznačne prebíjajú siete super- a hypermarketov.
Ani pri priemerne tisíceurových mzdách nemajú slovenské rodiny na to, aby si dovolili kupovať eko- a biopotraviny. Potrebujeme razantne pridať v produkcii poctivého konvenčného poľnohospodárstva. Nemáme k nemu ďaleko, v spotrebe agrochémie (ochranné látky a hnojivá) je Slovensko piate až šieste – nie zhora tabuľky, ale zdola.
Vybudujme konečne funkčné odbytové organizácie, ktoré zastrešia produkciu malých, stredných i veľkých producentov. Len v súčte ich produkcie predávanej "odbytovkami“ sa všetci môžu stať rovnocennými partnermi veľkým spracovateľom aj obchodným reťazcom. Potom budú slovenské potraviny víťazmi pultov.