Je absolútne strašné, že táto manická predstava premeny prírody a životného prostredia živých bytostí vôbec, doteraz z nášho étosu nevymizla. Ako inak by bolo možné, že komusi čo len v najodpornejšom sne napadne zastavať miesto také emblematické, ako je Štrbské Pleso vo Vysokých Tatrách?
Nuž a predsa sa taká vec „babe zdala“. Našťastie však vyzerá, že sa zatiaľ nestala, a ak nás napokon podľa novej politickej módy všetkých poriadnym prievanom ovanie samotný duch svätý, vari sa ani nestane. Od zámeru vybudovať v okolí Štrbského plesa parkovací dom, lanovku, zjazdovku, bytový dom a mnohé ďalšie objekty iba znásobujúce devastačný masový turizmus, obec Štrba na základe masívnej vlny nevôle zatiaľ ustúpila.
Slovko „zatiaľ“ je namieste, veď poučení doterajším vývojom vieme, ako vyzerajú napríklad – len za všetky developerské zločiny – Donovaly či Jasná. A vôbec to, ako sa každý kúsok krásnej a v európskom kontexte skutočne ojedinelo zachovanej prírody mení na zlatú baňu pochybných podnikateľských úmyslov a malomeštiackych snov o luxuse.
Také projekty sú vraj potrebné, hovorieva sa. Problém však spočíva v tom, že nie sú. Tí, čo sa ich zastávajú, zväčša argumentujú potrebou turistického ruchu ako jediného zdroja príjmov v mnohých regiónoch. Tento druh uvažovania je nevyhnutné prekonať, pretože inak nevyschnú, doslova či prenesene, len plesá v našich horách, ale celá krajina a my v nej.