Na Slovensku sme už zažili viaceré tragické udalosti. Pred desiatimi rokmi Ľubomír Harman v Devínskej Novej Vsi vystrieľal svojich susedov. Pri tomto krvavom masakri zahynulo osem ľudí. Mali sme tu Milana Juhásza, mestského policajta, ktorý zavraždil troch Rómov v Hurbanove. No útoky v školách sa nám zatiaľ vyhýbali.
To bolo niečo, čo sme videli iba v televíznych správach zo zahraničia. Alebo v kine, sledujúc dokumentárny film režiséra Michaela Moorae Bowling for Columbine. Autor sa v ňom snažil zistiť príčinu toho, prečo sú Američania takí posadnutí zbraňami a prečo dochádza k takým masakrom ako napríklad na strednej škole v meste Columbine, kde dvaja mladíci zastrelili 12 študentov a jedného učiteľa a zranili ďalších 24 ľudí. Pri scéne, kde pri zakladaní účtu v banke dali klientovi aj zbraň ako „pozornosť podniku“, človek iba neveriacky krútil hlavou. Také niečo sa môže stať iba v Amerike! Miestami vážny, miestami humorný a sarkastický dokument si zobral na paškál niečo, čo našincovi mohlo pripadať ako čosi strašne vzdialené.
A potom „prestrih“ – 11. jún 2020 – a zrazu sa podobný masaker odohral aj tu. V malom mestečku, kdesi na polceste vlakom z Bratislavy do Košíc. Doba „nevinnosti“ sa tak skončila. Do zoznamu krajín, kde sa odohrali v školách násilné trestné činy, tak žiaľ pribudlo aj Slovensko.
A hoci tragédia vo Vrútkach otriasla vierou v ľudskosť, hrdinský čin zástupcu riaditeľky školy, ktorý preukázal obrovskú odvahu a útočníkovi sa postavil, je dôkazom, že dobro nikdy neprestane existovať.
Každý si asi položí otázku: Prečo? Motív útočníka nepoznáme, a keďže páchateľa zlikvidovala polícia, tak sa ho možno ani nedozvieme. Bol psychicky labilný, problémový alebo ho hnala iba nenávisť? Mal len chvíľkovo zatemnenú myseľ, došlo u neho ku skratu alebo to bol chladnokrvne premyslený čin? Odpovede na tieto otázky nám prinesie vyšetrovanie. Jediné, čo môžeme s istotou vylúčiť, bol rasový motív.
Každá udalosť je svedectvom doby, v ktorej žijeme. A útoky na školách sú smutnou vizitkou toho, kam sa spoločnosť v posledných dekádach posunula. Nenávisť, strach, pocit odcudzenia, nárast duševných chorôb sa stali našimi sprievodcami životom a ovplyvňujú naše činy.
A hoci tragédia vo Vrútkach otriasla vierou v ľudskosť, zároveň ukázala aj na tú svetlejšiu stránku ľudského ja. Hrdinský čin zástupcu riaditeľky školy, ktorý preukázal obrovskú odvahu a útočníkovi sa postavil, za čo zaplatil životom, je dôkazom, že dobro nikdy neprestane existovať.
Žiaľ, dal o sebe vedieť aj premiér Igor Matovič, ktorý zasa „tliapal“: „Bohužiaľ, blázni medzi nami žijú a takýmto situáciám nedokážeme zabrániť." To nie sú slová hodné premiéra v takej tragickej chvíli, ale slová človeka, ktorý premrhal príležitosť mlčať.