Pracovať v neľahkých podmienkach slovenského zdravotníctva bez možnosti odmietnuť nástup do práce alebo prejaviť svoje ústavné právo na štrajk si na nich určite vybralo svoju daň.
Aj preto je dobrou správou, že premiér Igor Matovič cúvol od svojich pôvodných právnych úvah. Hovoriť o takom závažnom zásahu do práv občanov spôsobom, že „po 90 dňoch si môžeme dať minútovú prestávku a opäť ho dať na 90 dní", si vyžadovalo silnú dávku ľahostajnosti k právnym predpisom. Nemožno sa potom čudovať, že vlna kritiky od laickej i odbornej verejnosti bola intenzívna.
Dnes už môžeme len predpokladať, či za zmenou názoru stála „hlbšia právna analýza", ktorú si chcel premiér spraviť, alebo snaha vyhnúť sa ďalšej vlne kritiky. Isté však je, že na elementárne pochopenie formulky „v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas“ žiadne hlboké analýzy netreba.
Matovič si našťastie správne zrátal, že neodôvodnené vzbudzovanie pocitu ohrozenia v občanoch sa mu v budúcnosti nemusí vyplatiť. Núdzový stav hral totiž okrem iného dôležitú rolu pri rozvíjaní našej kolektívnej zodpovednosti a solidarity. Práve tieto faktory nám pomohli vyhnúť sa najhorším scenárom. Jeho zbytočné predlžovanie a branie na ľahkú váhu by však prispelo iba k normalizácii stavu núdze. To si však pri zvyšujúcej sa pravdepodobnosti príchodu druhej vlny dovoliť nemôžeme.