Pre nastávajúceho jubilanta (sto dní v premiérskom kresle) v tomto ohľade platí staré známe: hovoriť striebro, mlčať zlato.
Minulú stredu Igor Matovič v súvislosti s policajným zásahom v Národnej agentúre pre sieťové a elektronické služby varoval, že ak sa táto kauza potvrdí, prerastie do celosvetového Watergate. „Budeme opäť čiernou dierou nielen Európy, ale sveta,“ vyhlásil s dôvetkom, že pôjde o katastrofu a rozsudok nad politickou kariérou Petra Pellegriniho.
Už po niekoľkých hodinách pracovníkov agentúry, ktorí mali akože vydať informačnú štruktúru štátu do rúk firmám prepojeným na kriminálne podsvetie, prepustili na slobodu. A po pondelňajšom zasadaní Bezpečnostnej rady SR predseda vlády deklaroval, že republika nie je v ohrození a že by sme sa zrejme nemali obávať výkyvov v bežných štandardoch bezpečnosti.
Pri šírke poskytovaných informácií by už hádam premiér Matovič mohol nadobudnúť ambíciu, že bude skôr rozmýšľať, ako hovoriť.
Potvrdila sa tak druhá z dvoch verzií riaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského (nominant Sme rodina), že buď môže ísť o vážny problém, alebo o búrku v pohári vody. Pravda, za tých päť dní sa špekulácie o nabúraní štátnej počítačovej siete Govnet nafúkli aj pričinením vyjadrení vicepremiérky Veroniky Remišovej (Za ľudí), podpredsedu Národnej rady Gábora Grendela i šéfa jej výboru pre obranu a bezpečnosť Juraja Krúpu (obaja za OĽaNO).
S názorovými obratmi sa u Matoviča stretávame od začiatku jeho verejného účinkovania s tým rozdielom, že od 21. marca pre jeho vládu pracuje vedeckovýskumná báza, zbory poradcov, štátny aparát a každé ráno ho na stole čaká zvodka analýz, čo sa v republike a vo svete za ostatných 24 hodín stalo. Pri šírke poskytovaných informácií by už hádam mohol nadobudnúť ambíciu, že bude skôr rozmýšľať, ako hovoriť.
V predvečer stého výročia Trianonu išiel domov podľa vlastných slov hrdý z „veľkého priateľského stretnutia ľudí, ktorí sa predlhé roky cítili menejcenní“. Už na druhý deň sa sťažoval, že mu hostia za SMK predložením provokačného memoranda napľuli na podávanú ruku zmierenia. O niekoľko dní na návšteve Budapešti, kde, ako sa sám priznal, tiež viedol politiku „trošku inak, nie vždy v súlade s bontónom a protokolom“, mu robil štafáž József Berényi, dlhoročný činovník SMK a propagátor Viktora Orbána na Slovensku..
Nedávno premiér ohromil verejnosť výrokom, že Hitlerova „NSDAP bola najväčšia politická strana a keď akože kvalita politickej strany sa meria podľa počtu členov, tak oni mali myslím, že 25 miliónov, takže tú ambíciu máme prekonať to NSDAP v tejto veci“. Vzhľadom na to, že pred Dankovou novelou zákona o politických stranách malo OĽaNO štyroch členov a potom až dvanástich (!), ide naozaj o nebotyčnú ambíciu. Ak by však čosi podobné zopakoval pri návšteve Berlína, tak by mu distingvovaná nemecká kancelárka Angela Merkelová síce do ruky nenapľula, ale určite by mu tú svoju nepodala.
Krátko po víťazných voľbách Igor Matovič v rozhovore pre Pravdu povedal, že sa vždy cítil šašom a zrejme ním aj zostane. „Ľudí, ktorí ma za šaša považovali z takého povrchného pohľadu, mám možnosť aspoň pozitívne prekvapiť.“ Nuž, tých prekvapení bolo za necelých sto dní vládnutia neúrekom, ale či boli pozitívne…?