V Smere nastáva súmrak bohov

Najčastejšie používané slová predsedu Smeru na tlačovke venovanej odchodu skupiny poslancov okolo Petra Pellegriniho zo Smeru boli zrada a zmena.

19.06.2020 18:15
debata (62)

Vraj národ má vždy rád zradu, ale nenávidí zradcov. Nuž, slovenský národ by sa mohol uraziť. Takýto názor sotva vychádza z historického ponaučenia.

Mali Slováci radosť z toho, keď ich skoro ráno v auguste 1968 zobudili tanky z piatich bratských krajín? To bola zrada porovnateľná vari iba s tou v Mníchove na jeseň 1938. A nenávisť k zradcom vlastných myšlienok a programov? Skôr naopak, na mnohých až prichytro zabúdame, niekedy po každom volebnom cykle.

Po tom, čo vo voľbách v jeseni 1998 získal Robert Fico najviac preferenčných hlasov, Stranu demokratickej ľavice opustil a založil Smer. Ten skôr ako s autochtónnou ľavicou koketoval s treťou cestou, ktorú už aj britská New Labour zavrhla.

Nik z jeho rodnej partaje ho však neoznačoval za zradcu. Paradoxne mal pravdu, že SDĽ zaťažená svojou historickou pamäťou a konfrontovaná s účasťou na koaličnej vláde s pravicou nebola cestou doľava, do stredu ani nikam inam.

Starých psov novým kúskom nenaučíš. Fico má ale pravdu, že ťažko očakávať kardinálnu zmenu od ľudí, ktorí stáli po jeho boku dve desaťročia.

Pochopiteľne, Ficovou doménou nikdy neboli dejiny či filozofia, ale až taká sakramentsky pragmatická politika, že často a nadlho zabúdal na prívesok k názvu svojej strany. Sociálnu demokraciu vyťahoval až vtedy, keď mu tieklo do topánok. Premrhal šancu, o akej sa už v dnešnom demokratickom svete dá iba snívať: štyri roky samovládnutia s plnou kontrolou parlamentu.

Neposunúť v takejto situácii Slovensko o výraznejší krok k sociálnemu štátu, to si vyžadovalo hrošiu kožu. Pod heslom, že si nemôžeme pohnevať stredné vrstvy (v skutočnosti oligarchov), prišiel v sérii volieb o desaťtisíce hlasov ukrivdených, zabúdaných, mladých s neistou perspektívou, progresívne uvažujúcich ľudí, o veľké mestá i o celé okresy.

O vnútrostraníckej demokracii v Smere sme sa viac dozvedeli pri Ficových výrokoch typu: ja som urobil z Pellegriniho predsedu parlamentu, ja som ho urobil premiérom. Treba uznať, v tom mal dobrú ruku, najmä keď si uvedomíme, že pôvodne sa ako jeho korunný princ spomínal Robert Kaliňák.

A pokiaľ ide o zmenu? Tú vo všetkých pádoch skloňuje nielen šéf Smeru, ale aj odídenci. Oba tábory však o tom rečnia mimoriadne abstraktne. Napriek tomu trojnásobný expremiér tvrdí, že na systémových zmenách už pracuje dva roky.

Naznačil, že Pellegrinimu ponúkal predsednícke kreslo, no ako sa verejnosť dozvedela, podmienil to svojím vetom v personálnych otázkach a rozhodujúcim slovom vo financovaní strany, s čím má naozaj bohaté skúsenosti.

Tak akáže to „totálna rekonštrukcia Smeru“? Nie nadarmo ktosi dávno vymyslel príslovie o starých psoch, ktorých novým kúskom nenaučíš. Fico má ale pravdu v tom, že ťažko očakávať kardinálnu zmenu od tých, čo stáli po jeho boku dve desaťročia… Chce dať široký priestor tridsiatnikom. Asi po šoku, aký utŕžil v „dňoch zrady“, neverí ani tým, ktorí s ním zatiaľ zostali. Zrejme preto nezvolal ani tri mesiace po voľbách vedenie strany.

Ten, kto kedysi vybral pre najpočetnejšiu slovenskú stranu sídlo na Súmračnej ulici v Bratislave, iste nechodil na Wagnerove opery. V Smere začínajú prežívať smutný súmrak bohov. Škoda, brieždenie pred dvadsiatimi rokmi bolo oveľa radostnejšie.

© Autorské práva vyhradené

62 debata chyba
Viac na túto tému: #Robert Fico #Smer #zmena #Robert Kaliňák #Zrada #Richard Wagner #Peter Pellegrini #tretia cesta #Súmrak bohov