No kým v minulosti sa táto pliaga šírila skôr v učilištiach a odtiaľ do vojenskej prezenčnej služby, teraz sa zakoreňuje už na základných školách. Podľa prieskumov vo všetkých nechutných formách. Od otravovania atmosféry v triedach cez psychický nátlak až po fyzické napadnutia na chodbách i mimo školskej budovy.
Čo si postihnutí môžu myslieť, aký život ich čaká? Verme, že sa o tom bude viac hovoriť nielen vtedy, keď žlč prekypí a dôjde k tragédii. V každom prípade, učitelia by nemali hádzať vinu iba na rodičov a naopak. Spytovať svedomie by si mali všetci zúčastnení.
Určite k nezdravému duševnému rozvoju školopovinných neprispievajú len hádky rodičov a nedostatočná pozornosť pedagogických pracovníkov, ale aj celkový étos doby, existenčné problémy mnohých rodín, pochybná „nadpráca“ médií a sociálnych sietí, hrubosť, s akou sa chlapci a dievčatá stretávajú i za bieleho dňa na uliciach.
Dúfajme, že počas vynúteného pribrzdenia uponáhľaného života počas koronakrízy si matky a otcovia našli prístup do neraz roztrasenej dušičky svojho dieťaťa. Učitelia a riaditelia sa zase hádam hlbšie zamysleli, čo by sa dalo vo výchove zlepšiť, aj pokiaľ ide o ich prístup k žiakom a o vzťahy medzi deťmi navzájom. Potom by pandémia priniesla aspoň za máčik čohosi pozitívneho.
Ako sa ukazuje, na viacerých školách i psychológovia majú recepty, ako čo najviac tlmiť opakované urážanie, ponižovanie, nadávky či bitky. Treba s tým vyjsť von a ponúknuť dobré nápady ostatným.