Slovensko však začalo s uvoľňovaním príkazov a zákazov, odkladá rúška, otvára kiná, cukrárne, kúpaliská, ani e-karanténa, pre ktorú sa viedli dlhé a ostré debaty, už nie je povinná. Len život v zariadeniach pre seniorov akoby sa nechcel pohnúť vpred.
Možno starkých, ktorí chcú dožiť v akej-takej radosti, úplne odtrhnúť od okolitého sveta? Je správne, že ostatní sa prechádzajú po uliciach bez rúšok, ale oni sa dívajú na svet cez okno či cez plot?
Iste, chrániť ich zdravie je celospoločenská povinnosť. Lenže už neplatí argument premiéra Igora Matoviča, že ak by sme mali veľa chorých a lekári by sa museli rozhodnúť, či zachránia mladého, alebo starého pacienta, prednosť by dostal ten prvý.
Pľúcnych ventilácií máme viac, možnú epidémiu dokážeme zvládnuť aj bez toho, aby sme sa na starkých dívali cez sklo v domnení, že tak zostane čisté naše svedomie. Z preživších seniorov sa stal symbol, že hnusobu sme zvládli. Pritom vôbec nejde o hnusobu, ktorá kosí kade-tade. Ide o to, že spoločnosť hľadá dobrý bod aj tam, kde nie je. Hoci aj za cenu, že zo starkých sa stanú trosky. Ale zachránené.