Keď vynecháme prajaštery, boli tam Markomani a Kvádi, cisár Marcus Aurélius v Laugaríciu, franský kupec Samo a jeho približná ríša, Svätoplukove prúty, solúnski bratia, potom Rákoczi, Jánošík, Mária Terézia, neskôr Bernolák, štúrovci. Potom hop do dvadsiateho storočia, ľudoprázdneho ako púšť plná proletárov, na ktorej mátožia idoly, najmä Lenin a Stalin, až kým javisko neobsadili súdruhovia Gottwald, Zápotocký a podobní. Ani snaživý žiačik nemohol porozumieť, kto sme, odkiaľ ideme, prečo, ako. Dejepis bol o memorovaní, nie o súvislostiach.
Zostávam svojim učiteľkám dodnes vďačný: natlačili do mňa gramatiku, vybrané slová, počty a iné pre život potrebné veci, ktoré by som neskôr už asi nedohnal. Ale pri dejinách som poblúdilec. Obávam sa, že išlo o celú generáciu – a zdá sa, že nie poslednú. Ak v súčasných učebných osnovách zostane na celú druhú svetovú vojnu toľko priestoru čo doteraz, potom je to smutné, ale zároveň logické: nedoukovia reprodukujú nedoukov, za peniaze spoločnosti.
Vzťah človeka k vlasti nevzniká narodením ani občianstvom, ale vytvára sa poznaním. Občianstvo je podstatné pre osobnú aj spoločenskú identitu, ale možno ho aj opustiť, vymeniť či využívať len účelovo. Štát je však najmä spôsob existencie národa – až potom prostriedok, aby si občan vybavil praktické veci. Kto to vidí inak, potom je vo výhode: nepotrebuje rozumieť dejinám, vlastným ani žiadnym. Lenže kto nevie, kam ide a prečo, nakoniec naisto skončí tam, kde nechcel byť. Platí to aj pre ľudí, aj pre štáty.