Ale nie je to celkom tak. Ani v Srebrenici a jej okolí, ani v Bosne a Hercegovine. Neplatí to ani pre ostatné krajiny na Západnom Balkáne. Fakty sú síce známe, často sa s nimi však manipuluje. Poznanie pravdy nie je úplné a cesta k ozajstnému zmiereniu je sotva na začiatku.
Odsúdených zločincov z vojny na Balkáne v 90. rokoch po odpykaní trestu vítajú po návrate domov ako hrdinov. Generáli s krvavými rukami sa stávajú profesormi na vojenských akadémiách. Zločincov, ktorí velili vypaľovaniu dedín a vraždeniu ich obyvateľov, oslavujú cirkevní hodnostári a špičkoví politickí činitelia. V Belehrade vyšla začiatkom tohto roku trojdielna kniha "V Srebrenici nebola genocída“, ktorú napísal odsúdený vojnový zločinec Vojislav Šešelj. Autor lživého a nenávistného textu bol až do nedávnych volieb poslancom parlamentu, najvyššieho zákonodarného zboru Srbska.
Aktuálny prezident Srbska Alexandar Vučić v roku 2015 ako predseda vlády síce slovo genocída nevyslovil, ale povedal, že "to, čo sa stalo v Srebrenici, bol hrozný zločin, skláňam hlavu v úcte pred obeťami a hovorím to ja, nikto iný nemusí hovoriť v mojom mene“.
Našťastie srbskú politickú scénu nestelesňujú iba hluční a agresívni šešeljovci. V máji roku 2004 Dragan Čavić, vtedajší prezident jednej z dvoch entít Bosny a Hercegoviny – Republiky srbskej, zoznámil svojich spoluobčanov so správou vlády o zločinoch spáchaných počas vojny najmä v Srebrenici a jej okolí v období od 10. do 19. júla 1995. Povedal okrem iného aj to, že srebrenická tragédia je "čierna stránka srbského národa“, a dodal: "Ten, kto spáchal takýto zločin, a pritom sa možno odvolával na národ, ku ktorému patrí, páchal zločin aj proti svojmu národu. Ten, kto sa možno odvolával pri páchaní zločinu na Boha, a očakával pritom požehnanie Všemohúceho, páchal zločin proti Bohu, v ktorého verí. Ten, kto páchal zločin z pomsty, pomstil sa vlastnému národu.“
Aktuálny prezident Srbska Alexandar Vučić v roku 2015 ako predseda vlády na investičnej konferencii v Srebrenici oznámil, že občina dostane od srbskej vlády priamo päť miliónov bosnianskych konvertibilných mariek (2,5 milióna eur) a v rovnakej hodnote ešte investície zo Srbska. Nevyslovil síce slovo genocída, ale povedal, že "to, čo sa stalo v Srebrenici, bol hrozný zločin, skláňam hlavu v úcte pred obeťami a hovorím to ja, nikto iný nemusí hovoriť v mojom mene“.
Poučenia zo Srebrenice a zároveň aj z osudu a zo súčasnosti Bosny a Hercegoviny sú viaceré. Predovšetkým to, že koniec vojnových hrôz ešte neznamená koniec nešťastia, utrpenia a biedy. Po druhé, silný nacionalizmus, ktorý v extrémnych podobách viedol k brutálnej vojne, prežíva, a politickými dôsledkami drží občanov krajiny v pasci. Po tretie, váhavosť medzinárodného spoločenstva v politických hodnoteniach procesu rozpadu Juhoslávie poznačených aj ilúziami z pomerne pokojnej transformácie režimov v iných európskych krajinách viedla k nerozhodnosti zoči-voči netolerantnosti a agresívnosti dominantných nacionalistických politických síl.