Áno, má ísť hlavne o opatrenie súvisiace s dovolenkovým obdobím a „tiahnutím“ na morské pláže v „masových“ destináciách, ibaže dnes sa už pohyb dávno neviaže len na letné roztopaše. Ľudia potrebujú vyjsť za hranice kvôli pracovným povinnostiam alebo trebárs „len“ preto, že majú niekde rodiny a ľudí, ktorých blízkosť potrebujú, či oni potrebujú ich pomoc. Monitoring a nahlasovanie polícii zaváňa politikou Veľkého brata, ktorý ťa špicľuje, vidí hlboko do súkromia a využíva to proti tebe podľa toho, ako sa mu to hodí.
Na druhej strane tu naozaj vládne pandémia a spoliehať sa len na zodpovednosť jednotlivcov pri dodržiavaní hygienických pravidiel a obmedzení je nereálne a nedostatočné. Najlepšie to azda vidno na príkladoch krajín, kde kult zvrchovaného individualizmu dosiahol nebezpečné maximum, a ktorý zároveň poukázal na slabosť týchto krajín práve pri riešení kolektívneho zdravia a kvality života. Za všetky spomeňme azda len USA alebo Brazíliu, kde dokonca prezidenti (!) len donedávna považovali nosenie rúška za znak slabosti.
Vláda teda uvažuje o vyšších trestoch za porušenie karantény, klamaní o pohybe a o monitorovaní telefónov. Čo na to však organizovaný cestovný ruch? Dopravné spoločnosti aj letecké linky lákajú ľudí na dovolenkové zájazdy. Čo je vlastne v priamom rozpore so všetkými výzvami na zodpovedné správanie. Ako sa v tejto schizofrenickej situácii zachovať?
Je evidentné, že nikto si neželá hranice zavrieť a ani by to neviedlo k ničomu dobrému. A tak je asi napriek nedokonalostiam individuálnej zodpovednosti najúčinnejšie byť individuálne zodpovedný. Nechodiť tam, kam vyslovene nemusíme. Dovolenka môže mať mnoho podôb.