Národný futbalový štadión stojí na Tehelnom poli a leží v žalúdku súčasným vládnym predstaviteľom. Brúsili si naň zuby už v čase, keď boli v opozícii, upozorňovali na jeho premrštenú cenu. Vláda teraz tvrdí, že to bola stopercentne nečistá hra. Verí svojej analýze, preštudovala materiály za jednu dodávku. Preverí to Generálna prokuratúra. Na to si musíme počkať.
Premiér Matovič neverí, že štadión teraz niekto zbúra, majiteľ Kmotrík zasa tvrdí, že si ho neodnesie niekam na pleciach. Otázka teda znie, čo s ním?
Príbeh štadióna na Tehelnom poli je nekonečnejší ako Sága rodu Forsythovcov. Vyvolával emócie aj spory už predtým, ako ho začali budovať.
Postaviť takýto štadión nie je hračka (najmä v slovenských podmienkach), ale možno ešte ťažšie je sa oň starať a uživiť ho. Aj skúsenosti zo zahraničia často naznačujú, že výstavné stánky vybudované pri rôznych príležitostiach neskôr chátrajú. Slovensko si takýto luxus sotva môže dovoliť.
Vláda oponuje, že zmluvy sú sfušované, je to spŕška absurdít, a preto sú neplatné. Nedá na štadión ani cent.
Jedna vec je odkúpiť ho za uletenú cenu. A Kmotrík navyše dodáva, že zatiaľ ho ani nikomu neponúka. To vyznieva trochu ako silácke gesto. Štadión by sa mohol po čase stať balvanom na jeho krku.
Druhá vec je príspevok štátu na jeho výstavbu. Ten zo štátnych prostriedkov v rôznej výške podľa presných podmienok dostali desiatky klubov a aj štadióniky na posledných dedinách. O transparentnú a právne čistú podporu by sa mohol uchádzať aj štadión s prívlastkom Národný. Už stojí a nespadol z neba.
Iný podobný sa možno najbližších päťdesiat rokov stavať nezačne. Východiskom je kompromis s jasnými pravidlami. Pravda, pokiaľ pre súčasnú vládnu garnitúru nie je neprekonateľnou prekážkou aj osoba súčasného majiteľa a bývalých štátnych predstaviteľov.