Nemáme krištáľovú guľu, aby sme sa dokázali pozrieť do budúcnosti. Skúsme teda najprv pohľad do minulosti.
Rozpočtový summit v Bruseli, ktorý trval od piatkového poobedia do utorkového rána, bol podľa dostupných informácií druhý najdlhší v histórii EÚ. Prekonala ho len schôdzka v Nice v roku 2000. Z nej vzišla dohoda o zmluve, ktorá mala zásadný vplyv na fungovanie únie. Zmenila spôsob hlasovania a fungovanie inštitúcií. Do istej miery mala EÚ pripraviť na vstup ďalších štátov.
No zároveň vplávala do rozbúrených vôd, hoci nie iba vlastnou vinou. Veľké rozšírenie v roku 2004 viedlo k ďalším rokovaniam a neúspechom pri snahe presadiť európsku ústavnú zmluvu v roku 2005, ktorá sa zmenila na Lisabonskú zmluvu.
Tá nadobudla platnosť v roku 2009, keď už nielen EÚ bojovala s ekonomickou krízou, ktorá vyústila do väčšej integrácie najmä eurozóny. Únia tiež po kolách rozširovania v januári 2020 prvý raz prišla o svojho člena, keď ju opustila Británia.
Súčasná vláda má extrémnu zodpovednosť za to, ako dokáže využiť peniaze, ktoré sa jej núkajú. Je oprávnené sa pýtať, či to zvládne, či majú politici, ktorí sú práve pri moci, víziu pre lepšie fungujúce Slovensko, ktorá ide ďalej, ako sú predvolebné heslá.
Azda tentoraz po superdlhom summite EÚ nebudú nasledovať takéto dramatické udalosti. Schôdzka však opätovne ukázala, že závisí od uhla pohľadu, ako sa dá vnímať dianie v únii. Pre tých, čo radi kritizujú, že v nej rozhodujú bezmenní byrokrati v Bruseli, bola vrcholová schôdzka možno aj trocha šokom. Na viac ako 1,84-biliónovom pláne sa dohodli volení lídri krajín.
Samozrejme, dá sa namietať, že vyhrali najmä tí, čo mali najostrejšie lakte. Holandský premiér Mark Rutte s osekávaním grantov a predseda maďarskej vlády Viktor Orbán s odmietaním zmienok o právnom štáte. Lenže Rutte a šetriaca štvorka na začiatku granty ani veľmi nechceli. Síce pôvodný návrh vo výške 500 miliárd eur okresali, no stále ide o 390 miliárd.
Orbán celkom uspel v snahe, aby sa čerpanie peňazí nespájalo s dodržiavaním zásad právneho štátu. No veľmi závisí od predstaviteľov členských krajín, či sa rozhodnú v istom momente pritlačiť na Budapešť. Ak o to nemajú záujem, tak je Orbám v bezpečí bez ohľadu na jazyk dohody.
A kde je Slovensko? Vždy sa dá povedať, že je možné dosiahnuť viac. Súčasná vláda má extrémnu zodpovednosť za to, ako dokáže využiť peniaze, ktoré sa jej núkajú. Je oprávnené sa pýtať, či to zvládne, či majú politici, ktorí sú práve pri moci, víziu pre lepšie fungujúce Slovensko, ktorá ide ďalej, ako sú predvolebné heslá.
Ale vláda nemusí začínať objavovaním kolesa. Do istej miery stačí, keď sa pozrie na pravidelné odporúčania Európskej komisie, v akých oblastiach by mala robiť reformy a meniť veci. Jej predchodkyne na čele so Smerom týmto radám venovali menej pozornosti, ako by sa žiadalo, či ich dokonca priamo ignorovali.
Napríklad aj riešenie problému transformácie baníckeho regiónu horná Nitra mohlo byť už ďalej, keby sa menej sústredili na získavanie politických bodov a na čakanie, že z EÚ kvapne ešte viac peňazí.
Európsky pohár je zase raz poloplný aj poloprázdny. Takto (ne)dokonale funguje únia.