Takto sa na Slovensku zvykne postupovať vo všeličom, nuž nečudo, že sme krajinou s nevídanou mierou diskontinuity. A to aj v takých elementárnych veciach, ako právo na jedlo či strechu nad hlavou pre všetkých – najmä pre tých najzraniteľnejších, teda aj pre deti. Keď však ide o obedy „zadarmo“, nepriateľom sa ľahko môže stať aj dieťa.
Teraz už bývalá vláda prišla pred dvoma rokmi s nápadom obedov zadarmo vo všetkých školách. Štátne dotácie sa týkali asi pol milióna detí a štát to celé vypočítal na viac ako sto miliónov eur ročne, pričom nie v každej škole štátna podpora pokryla celú sumu za obed. Rodičov to teda celkom „zadarmo“ nevyšlo, no stále mohli počítať s nižšími výdavkami.
V praxi však bohumilý nápad opäť narazil na mnohé kamene. Po prvé, prišiel zo strany s prídomkom sociálna demokracia v čase, keď už i mnohí sociálne i demokraticky zmýšľajúci ľudia videli v opatrení len zúfalý pokus o záchranu reputácie; po druhé, mnohí rodičia odmietali podporovať niečo zaváňajúce povinnosťou a neraz sa vytiahli argumenty o tradične nevábnej jedálenskej strave, na ktorú predsa nie je každý odkázaný.
Slovensko sa, žiaľ, v posledných desaťročiach stalo krajinou s takými príkrymi regionálnymi rozdielmi, že čo je dobré pre jednu samosprávu, v inej ani náhodou nemusí platiť. Potom sa práve pri takých zásadných otázkach, akou je stravovanie školopovinných detí, dobre ukážu všetky neduhy.
V niektorých samosprávach obedy zadarmo navyše vyšli rodičov aj drahšie, pretože samosprávy neboli na novú situáciu pripravené a rodičia sa „dobrovoľne či nasilu“ stali spoluinvestormi do nového technického vybavenia kuchýň a podobne. Odtiaľ už, pravdaže, nie je ďaleko k vynáraniu sa staronovej rétoriky „prečo by som mal prispievať tým, ktorí nepracujú“. A sme doma. Program, ktorý mohol mať potenciál spoločnosť stmeliť tak, ako sa to úspešne darí vo viacerých krajinách, v praxi stroskotal na mnohých neriešených otázkach. A nie je to inak ani teraz, keď celoplošné „obedy zadarmo“ končia.
Slovensko sa, žiaľ, v posledných desaťročiach stalo krajinou s takými príkrymi regionálnymi rozdielmi, že čo je dobré pre jednu samosprávu, v inej ani náhodou nemusí platiť. Potom sa práve pri takých zásadných otázkach, akou je stravovanie školopovinných detí, jednoducho ukážu všetky neduhy, ktoré všakovaké okresávania prídavkov (najmä) pre deti zo sociálne znevýhodnených domácností iba zvýrazňovali. A keď tieklo do topánok, zavádzali sa obedy zadarmo so škrípajúcimi zubami len pre tie najvylúčenejšie deti, pretože veď kto nepracuje, nech neje – a keď dá štát najesť dieťaťu, vraj tým odrádza od práce jeho rodičov.
To, že ide o regióny, kde si už prácu pomaly nenájde ani hrobár a stravovacia politika v poslednom období vytvorila aspoň nejaké pracovné príležitosti; alebo to, že istota teplého jedla jednoducho hladujúce dieťa do školy nielen skôr priláka, ale aj udrží jeho pozornosť, akosi málokto vôbec chce vziať do úvahy. Slovo „bonus“ je akési bližšie našej jazykovej výbave, ako slovo „človek“.