Teraz v núdzi našiel priateľa a s prezidentom Putinom si denne telefonuje. Špekuluje sa, či neutečie do Ruska ako bývalý ukrajinský prezident Viktor Janukovyč, alebo nepozve na pomoc ruské vojská.
Bielorusko však nie je Ukrajina ani Gruzínsko, jeho režim je podobný ako v Azerbajdžane alebo Kazachstane, či v minulosti v Sýrii a Líbyi. V týchto dvoch krajinách pokus o nastolenie demokracie vyústil do občianskych vojen, ktoré uvrhli obyvateľstvo do biedy a stáleho ohrozenia na živote. Chceli pravý opak.
Východiskom môžu byť skúsenosti z procesu demokratizácie v Poľsku pred vyše tridsiatimi rokmi, kde vtedy vznikol okrúhly stôl medzi vládnucimi komunistami a Solidaritou.
Ak by aj bieloruský prezident utiekol do Ruska, mocenské rozloženie síl sa nemusí príliš zmeniť. Lukašenko je síce hlava režimu, ale nie celé telo, a to by bojovalo o prežitie. A možno by po čase nastala len kozmetická výmena na prezidentskom poste, ako sa to udialo v Egypte.
Pokojne môžeme súčasné dianie v Bielorusku nazvať povstaním. Vzniká občianska spoločnosť. Je to začiatok Lukašenkovho konca. Prepustenie opozičných väzňov a dialóg sú nevyhnutné.
Lenže to je len začiatok. Čo bude nasledovať? O tom sa zatiaľ nepremýšľa. Žiadne scenáre neexistujú. Lukašenko a jeho suita sa len tak ľahko moci nevzdajú. Pristúpenie na prepočítavanie hlasov vo sfalšovaných prezidentských voľbách alebo ich opakovanie by bol diktátorov koniec.
Perspektívnejším variantom by bolo referendum o ústave alebo parlamentné voľby. Referendum, ktoré Lukašenko naznačil už pred voľbami, by mohlo byť aj o politickom systéme. Napríklad, či by Bielorusku neprospel parlamentný systém vlády so silným premiérom podľa nemeckého vzoru, alebo aký je na Slovensku. Poloprezidentský systém, aký je v Bielorusku podľa vzoru Francúzska, Ruska, Poľska a Ukrajiny, nie je príliš flexibilný a efektívny. To by znamenalo pokles právomoci Lukašenka a z nových parlamentných volieb by mohla vzísť nová demokratická vláda.
EÚ a USA by nemali hroziť iba sankciami či presadzovať vlastné záujmy, ale hľadať skutočné východisko pre nastolenie demokracie v Bielorusku. Skúsenosti z posledných dekád ukazujú, že intervencie USA v prospech zavedenia demokracie v diktátorských krajinách zlyhali a viedli k bezpečnostnému a politickému chaosu. Maslo na hlave majú aj európske mocnosti v Sýrii a Líbyi. Dúfajme, že nikto nechce podobný vývoj opakovať v Bielorusku. Na Ukrajine si síce občania občianskymi protestmi vydobyli demokraciu, ale pre vysokú mieru korupcie a oligarchizácie spoločnosti sa krajine nedarí tak, ako by si to občania želali.
Východiskom môžu byť skúsenosti z procesu demokratizácie v Poľsku pred vyše tridsiatimi rokmi, kde vtedy vznikol okrúhly stôl medzi vládnucimi komunistami a Solidaritou. Na ňom bola postavená cesta k demokracii. Podobný vývoj nastal na konci roka 1989 aj v Československu. Bielorusko je dnes v podobnej situácii. Akou cestou sa vydá, netuší nikto.