Orbánova vláda dokonca štvrtý jún, keď bola v roku 1920 vo Versailles podpísaná Trianonská mierová zmluva, povýšila na Deň národnej spolupatričnosti. V súvislosti so stým výročím sa chystali veľkolepé oslavy – či vari zádušné omše? Ktovie.
Ale korona zanietených organizátorov zaskočila. A tak sa aj odhalenie pomníka venovanému tejto udalosti odložilo na 20. august, keď si naši južní susedia užívajú štátny sviatok prvého uhorského kráľa sv. Štefana.
Niektoré agentúry tvrdia, že to vláde prišlo vhod, lebo dielo zo žuly pri centrálnom Námestí Ľudovíta Košúta v Budapešti, ktorého stavba stála do 15 miliónov eur, by do začiatku júna aj tak nestihli dokončiť.
Na Orbánovom životnom príbehu je zaujímavé sledovať, ako sa z bývalého mladého liberála a revolucionára dopracoval na nacionalistického superkonzervatívca. Hádam sa to aj mnohým našim politikom páči, ale tým smerom podobne ako v roku 1920 moderný svet a Európa nekráčajú.
Sto metrov dlhá rampa, ktorá klesá pod zem k večnému ohňu, pripomína hrobky v starovekom Egypte. Namiesto nástenných malieb z posmrtného života faraónov však prináša pomenovania vyše 12-tisíc miest a obcí niekdajšieho Uhorska v jazykovej forme uzákonenej v čase najtuhšej maďarizácie. Iste sa tam nájdu umelé či skomolené názvy slovenských írečitých dedín, kde počujú maďarčinu iba počas zimných lyžovačiek.
Budapeštianski politici doteraz lamentujú, že po prvej svetovej vojne (bez toho, aby priznali, že ju po boku rakúskeho a nemeckého cisára prehrali na celej čiare) stratili dve tretiny územia a obyvateľstva svojej vlasti. Ale priemyslu im, mimochodom, zostalo až 62 percent.
Bolo však Uhorsko len a len ich? Podľa nich patrilo iba Maďarom a tak aj skončili. V celej Európe v 19. storočí vrcholili národno-emancipačné hnutia, no tunajšia šľachta stavila na brutálne odnárodňovanie tých, čo nepovažovali maďarčinu za svoj materinský jazyk.
To si určite nemyslia iba „hejslovenskí zadubenci, ktorí si ani len nevedia predstaviť, že Maďar je úplne rovnaký človek ako Slováčisko“, ako najnovšie prízvukuje premiér Igor Matovič.
Po celom Maďarsku je rozosiatych vyše 400 väčších či menších pomníkov pripomínajúcich Trianon. Aby si naši susedia aj po sto rokoch sypali soľ do akože nezahojených rán? Na čo je to všetko dobré? A komu to vyhovuje?
Keď Matovičov kolega Viktor Orbán odhaľoval ústredný pamätník spolupatričnosti, súčasne vyzýval ostatné stredoeurópske národy, aby posilňovali svoje spojenectvo, aby sa zomkli v mene zachovania kresťanských koreňov v období, keď vraj západná Európa experimentuje s „bezbožným vesmírom, dúhovými rodinami a migráciou“.
Nepochybne, na Orbánovom životnom príbehu je zaujímavé sledovať, ako sa z bývalého mladého liberála a revolucionára dopracoval na nacionalistického superkonzervatívca. Hádam sa to aj mnohým našim politikom páči, ale tým smerom podobne ako v roku 1920 moderný svet a Európa nekráčajú.
Pred sto rokmi na základe historickej logiky Slováci a Slovenky definitívne opustili zatuchnuté Uhorsko a už sa nikdy doňho nevrátia.