Pretože Bratislavčania sú v tomto prípade disciplinovaní, čakali, že mládenci svoju chybu rýchlo napravia. Ale iba jeden z nich si až pod pichľavými pohľadmi ostatných s nevôľou uviazal okolo tváre šatku. Ten druhý, blondiak, prešiel do protiútoku: „A čo sme psi, aby sme nosili náhubky?!“
Vodič sedel ďaleko, a tak sa rozvinula debata. Niektorí ľudia hundrali, iní dávali opovážlivcovi za pravdu, ba na znak solidarity si sňali z nosa textíliu. Väčšina sa však len rezignovane prizerala. Asi sme po šiestich mesiacoch obmedzení naozaj ustatí, apatickí, podaktorí strácajú pocit zodpovednosti voči ostatným aj k sebe.
Keď sa pasažieri z električky vrátili domov a zapli si televíziu, dozvedeli sa, že sa na Slovensku za jediný deň zistilo 123 prípadov zákerného ochorenia, z toho v hlavnom meste viac ako štvrtina.
Minister Marek Krajčí mal pravdu, keď pred dvoma týždňami tvrdil, že aj u nás nastupuje druhá vlna pandémie. Reči, že tento rekordný počet je výsledkom „aktívneho a dôsledného dohľadávania kontaktov v lokalizovaných a podchytených ohniskách nákazy“, málokto berie vážne. Už to tu máme zase, či presnejšie stále, no v intenzívnejšej forme.
Pokým sa neobjaví úspešná vakcína, nerozbehne sa jej hromadná výroba a distribúcia, tak sa tej pliagy nezbavíme. Aj tu platí ono mušketierske „Jeden za všetkých, všetci za jedného“. Týka sa to cestujúcich v MHD i celých krajín.
Nie náhodou Svetová zdravotnícka organizácia vo svojom najnovšom vyhlásení vyzvala štáty, osobitne tie bohatšie, aby sa zbavili vakcínového nacionalizmu. Nik totiž nie je v bezpečí, ak nie sú v bezpečí všetci.