Elementárnym zákonom ekonómie je, že nič nie je zadarmo. Produkty spoločnosti Facebook, ktorej hodnota sa pomaly šplhá k 800 miliardám, nie sú výnimkou. Ich hlavným artiklom však nie je reklamná platforma, ale osobné údaje o jej užívateľoch. Inými slovami, zo zákazníkov sa stali produkty.
Biznismodel týchto platforiem pripomína začarovaný kruh. Ich cieľom je primať užívateľov k tomu, aby na sociálnej sieti trávili čo najviac času. Najúčinnejším nástrojom na to je burcovanie emócií. Čím viac je užívateľ emocionálne zainteresovaný do obsahu, tým viac s ním interaguje a zanecháva väčšie množstvo digitálnych stôp.
Práve tie majú pre internetové giganty „cenu zlata" a stali sa najcennejším artiklom 21. storočia. Každý jeden „like,” zdieľanie či (zdanlivo) súkromná správa sa stáva súčasťou veľkej mozaiky o nás. Stačí poslať správu priateľom, o tom, že zvažujete dovolenku v Barcelone, a očakávajte ponuku katalánskych hotelov na svojom facebookovom „feede".
Technologické inovácie zároveň umožnili vznik výkonných umelých inteligencií. Ich algoritmy sú schopné sa ladne orientovať v oceáne dát. Negatíva tohto faktu sa neprejavujú len vo väčšom prievane v našich peňaženkách, ale sú aj hrozbou pre demokraciu ako takú. Ak tento trend nezvrátime, časom sa môže stať, že algoritmy budú poznať naše preferencie a antipatie lepšie ako my sami. Ale vtedy už bude neskoro.
Ukážkovým príkladom je kauza firmy Cambridge Analytica. Táto spoločnosť dokázala vyzbierať obrovské množstvo dát cez nevinné dotazníky na Facebooku. Na ich základe vytvorila charakterové profily, podľa ktorých cielene adresovala politickú reklamu, propagandu či rôzne hoaxy. Jej zásluhy na víťazstve Donalda Trumpa v roku 2016 či na úspešnom Brexite sú nespochybniteľné.
Ako však uniknúť zo začarovaného kruhu? Okrem dlhodobej snahy vlád a EÚ regulovať internetové giganty, môžeme ruku k dielu priložiť aj sami. Má zmysel na tento príspevok reagovať? A čo je zámerom autora? Odpovede na otázky v tomto duchu nám umožnia nastaviť si akýsi filter, ktorý môže redukovať počet našich digitálnych stôp.
V momente, keď internetové giganty presne zistia, čoho sa daný jednotlivec bojí a čo nenávidí, stisnúť tie správne emocionálne tlačidlá a vyprovokovať ešte zúrivejšiu reakciu je pre ne už hračkou.
Izraelský mysliteľ Y.N. Harari varuje, že je nesmierne dôležité poznať svoje slabosti. Tie sú totiž hlavnými nástrojmi tých, ktorí sa nás snažia heknúť. Počítače možno heknúť cez už existujúce chyby v kóde. Takisto sa dajú heknúť aj ľudia cez už existujúci strach, nenávisť, predsudky či túžby. V momente, keď internetové korporácie presne zistia, čoho sa daný jednotlivec bojí a čo nenávidí, stisnúť tie správne emocionálne tlačidlá a vyprovokovať ešte zúrivejšiu reakciu je pre ne už hračkou. Je toto skutočne cena, ktorú sme ochotní zaplatiť za krátenie si dlhých chvíľ na sociálnych sieťach?