Počas nastúpenej cesty Chorvátska do Európskej únie sa o Slovensku hovorilo, že je hlavným advokátom jeho začlenenia do únie. Netradičný a férový recept referenda v Čiernej Hore, v ktorom sa rozhodovalo o nezávislosti, nemohli spochybniť ani zástancovia, ani odporcovia zväzku so Srbskom (postarali sa o to naši diplomati Miroslav Lajčák a František Lipka).
A keď je už reč o Podgorici, bolo to nedávno zvlášť aj Slovensko, ktoré viedlo ťažký, nakoniec úspešný, zápas pri rokovacom stole, aby sa Čiernohorcom pootvorili dvere do EÚ napriek neochote niektorých členských štátov.
Slovensko sa začalo intenzívne zaujímať o Bielorusko, kde prebieha veľký zápas o charakter štátu, ktorý dostal do područia autokrat Alexandr Lukašenko. Strastiplný príbeh tejto krajiny je v niečom podobný príbehu nášho štátu. Štartovacia čiara krátko po osamostatnení bola podobná.
Pomoc potrebujú Bielorusi, ktorí zahodili apatiu a nabrali silu vzdorovať prezidentovi, ktorý má na rukách krv a vytiahol do boja o prežitie s vlastným národom.
Keď sa v roku 1994 u nás stal opätovne premiérom Vladimír Mečiar s autoritárskymi sklonmi, v Bielorusku sa dostal k moci Lukašenko. Ale kým Mečiar musel po slobodných voľbách v roku 1998 odísť z funkcie, Lukašenko vytvoril vertikálu moci, ktorá ho vďaka tvrdým represiám drží v kresle už vyše štvrťstoročie.
Po nedávnych hrubo zmanipulovaných prezidentských voľbách sa však čosi zásadne zmenilo a Bielorusi vravia Lukašenkovi odíď. Už viac ako tri týždne vytrvalo protestujú, žiadajú slobodné voľby.
Odvahou demonštrantov pripomína dianie v Bielorusku udalosti z rokov 1988 a 1989 v niekdajšom Československu. Najprv sviečková manifestácia v Bratislave, potom pochod v Prahe a napokon protesty v celej krajine.
Po brutálnom potláčaní pokojných demonštrácií proti sfalšovaným voľbám potrebujú pomoc Bielorusi, ktorí zahodili apatiu a nabrali silu vzdorovať prezidentovi, ktorý má na rukách krv a vytiahol do boja o prežitie s vlastným národom.
Hmatateľná solidarita má dve roviny. Ako efektívne pomôcť a mať istotu, že sa pomoc naozaj dostane k adresátom. Lukašenkov režim totiž prísne kontroluje finančné toky zo zahraničia. Aj cez hranice pustí len to, čo považuje za politicky neškodné. Ponúka sa príklad spred niekoľkých dní, keď colníci na hraničnom priechode obrátili späť poľský kamión s humanitárnou pomocou.
Finančnú pomoc Bielorusku nedávno schválila Európska komisia, pridávajú sa viaceré členské krajiny únie. Slovenská vláda sa chystá schváliť balík pomoci pre Bielorusov v objeme 700-tisíc eur, čo je o niečo viac, ako vyčlenil český kabinet.
Dobrou správou je, že výrazná suma pôjde na štipendiá pre bieloruských vysokoškolákov, ktorí prídu na Slovensko. Ostatné formy pomoci občanom Bieloruska sú ešte otvorené. Určite je však potrebné, aby všetci, čo pomôžu, koordinovali svoje kroky.
Treba mať tiež na pamäti, že okrem Minska potrebujú pomoc aj ľudia v regiónoch. Poskytnutie zdravotnej pomoci zraneným demonštrantom a psychologickej pomoci ľuďom týraným vo väzniciach by ani zaslepený obdivovateľ Lukašenka nemal nazvať zasahovaním do vnútorných záležitostí štátu. Štátu, ktorý sa brutálne vyrovnáva s vlastnými občanmi.