Nie je to právoplatné rozhodnutie, prípad postupuje na Najvyšší súd. Okrem toho, že vieme, kto skutok vykonal, nemáme potvrdeného objednávateľa ani nepoznáme všetky motivácie a súvislosti. Naozaj nepoznáme?
Pretože z reakcií členov politických strán, organizácie Reportéri bez hraníc, niektorých médií, ale najmä z reakcií verejnosti by sa zdalo, že celú pravdu už všetci dávno vieme a teraz je na súdoch, aby nám ju potvrdili. A keď ju nepotvrdia tak, ako sme si to vymaľovali, stratíme poslednú vieru v právny štát a hor sa do ulíc.
Rok a pol žijeme v nespochybniteľnom vedomí, že diabol má konkrétne meno, čítame časti jeho komunikácie z Threemy, hecujeme sa vo vedomí totálnej korupcie súdnictva, premýšľajúc o exoduse z toho útvaru, čo ostal z republiky, a ani náhodou nám v tom kotle emócií nezíde na um schladiť hlavu a uvažovať o inom možnom scenári. Generálny tajomník Reportérov bez hraníc Christophe Deloire napísal: „Očakávali sme, že Slovensko poskytne pozitívny príklad v trestnom konaní a odsúdení zločinov voči novinárom. Namiesto toho ostávame v situácii beztrestnosti. Kto zadal vraždu Jána Kuciaka? Chceme jasnú odpoveď.“ Podľa predsedu strany Spolu Juraja Hipša sa „rozsudok ťažko akceptuje. Všetci sme túžili, aby bola Martinina a Jánova smrť potrestaná“. A tak ďalej, reakcie sa veľmi nerôznia.
Pravdaže sme po tom všetci túžili. Pravdaže si neželáme beztrestnosť. Pravdaže chceme poznať pravdu. A nie je vari pre tú pravdu lepšie nedovoliť emóciám ľudového tribunálu zvíťaziť nad zásadami trestného poriadku a odsúdiť niekoho, komu vina (zatiaľ) nebola dostatočne dokázaná, len preto, že by sa nám práve jeho tvár za mrežami páčila a už to chceme mať za sebou?