Mnohým to nejde poriadne do hlavy, veď v krajine prevažujú veľké lány. Tie sú však poskladané zo stoviek parceliek. Vysvetlenie, že za to môže uhorské dedičské právo, v rámci ktorého sa pôda dedila medzi všetkých potomkov rovným dielom, je len sčasti pravdivé.
Prvá republika riešila "odrobinkové“ dedičstvo k pôde jeho predajom, výnos sa rozdelil medzi dedičov. Keď sa chce, východisko sa nájde. Otázka je, či ho slovenská legislatíva naozaj hľadá, či stav kalných pozemkových vôd, ktorý prežívame, niekomu nevyhovuje.
O pozemkovú reformu sa usiloval T. G. Masaryk, neskôr E. Beneš aj K. Gottwald. Každá nová moc sa upevňovala prostredníctvom rozdeľovania pôdy. Masaryk ju bral šľachte a dával napríklad legionárom za verné služby. Po druhej svetovej vojne sa k pôde mali dostať aj malí roľníci najmä na konto odsunutých sudetských Nemcov, kolaborantov a zradcov. Polia, ktoré dostali, však zakrátko skončili v družstvách.
Pretože teraz Brusel ponúka obrovské zdroje na rozhýbanie ekonomiky, dostali sme historickú šancu, ako použiť európske peniaze na usporiadanie nášho pozemkového dedičstva. Je kľúčom k oživeniu ekonomiky.
Tam sa definitívne pretrhlo generáciami vytvárané nielen vlastnícke puto k pôde, ale spustli aj záznamy o jej vlastníkoch. Keď sa ponovembrové vlády prihlásili k rekonštrukcii pozemkového vlastníctva, narazili na množstvo problémov. Zistili, že katastre sú neprehľadné a výmery pozemkov nespoľahlivé. Nečudo, ešte aj dnes sa na polovici územia používajú mapy, ktoré vznikli pred sto rokmi.
Koľkokrát sme počuli, že pôda je to najcennejšie, čo máme. Otázka však znie, ako ju vnímame. Či ako darkyňu života, alebo iba ako tovar, ktorého nadobudnutím či predajom si môžeme život zvyčajne krátkodobo zlepšiť.
Ak sa teraz volá po komplexnej reforme, malo by ísť nielen o to, aby sa sprehľadnilo vlastníctvo a zlepšilo všetko, čo súvisí s hospodárením na pôde a životom v krajine ako takej. Reforma by nemala viesť iba k účelnej správe pozemkov, no aj k identifikácii s pôdou ako základom života v krajine.
Reforma v skutočnosti znamená veľa protirečivých opatrení. Drobné parcely roztrúsené po katastri treba posceľovať, vytvoriť cesty umožňujúce prístup k nim, vybudovať aleje, remízky, suché poldre zachytávajúce veľké vody, niekde vyhlásiť chránené prírodné územia.
V princípe s tým všetci súhlasia, konflikt vzniká v okamihu, keď treba položiť na oltár trvalo udržateľnej krajiny kus svojej zeme. Potrebujeme celospoločenskú zhodu, ktorá sa začne hľadaním konsenzu v katastrálnom území, kde žijeme a vlastníme svoje role, lúku či les.
Dosiahnuť túto zhodu nebude jednoduché, tam sa ukážu slovenské nátury a ono povestné ,len cez moju mŕtvolu'. Hoci právo pozná mechanizmy, ako vybŕdnuť i z tejto slepej uličky.
Amerika sa z veľkej hospodárskej krízy dostala cez veľkú spoločenskú dohodu. Aj Slovensko ju potrebuje. A pretože teraz Brusel ponúka obrovské zdroje na rozhýbanie ekonomiky, dostali sme historickú šancu, ako použiť európske peniaze na usporiadanie nášho pozemkového dedičstva. Je kľúčom k oživeniu ekonomiky.
Na ťahu ostáva vláda a parlament. Treba využiť, že spoločnosť je viac než kedykoľvek predtým zrelá na veľkú zmenu.