Príčina neúspechu spočíva aj v neschopnosti opozičných lídrov formulovať jasné a realistické požiadavky. Jedna frakcia chce podobne ako prezident zmenu ústavy, ktorá by mohla oslabiť jeho právomoci, druhá chce jeho okamžitý odchod a nové voľby. Výzva na generálny štrajk nevyšla. To by bol zlom podobne ako počas nežnej revolúcie v Československu.
Diktátor umnou zmesou vyhrážok a propagandy otupil silu robotníkov z fabrík. Tí si síce želajú, aby Saša konečne odišiel, ale nechcú stratiť zamestnanie ani dostať krajinu do ekonomickej krízy. Životná úroveň je v krajine vyššia ako v Rusku alebo na Ukrajine. Všetci si uvedomujú, aký osud stretol neposlušných novinárov. Vyhodili ich a na ich miesto prišli v rámci „bratskej pomoci“ ruskí kolegovia zo štátnych médií.
Lukašenko sa nielenže snaží demonštrantov unaviť, ale prestal aj okázalo zatvárať, skôr si cielene vyberá. Uväznení opoziční lídri, demonštranti a novinári sú dobrou kartou pri rokovaní s opozíciou a so zahraničím. Ich prepustenie bude podmienené ústupkami opozície alebo EÚ. Tá okrem cielených sankcií nemá veľa na výber.
Prezident má v zálohe ešte najväčšiu zbraň. Na jar popudil ľudí, keď zosmiešňoval koronavírusovú epidémiu. Pod hrozbou druhej vlny a podľa vzoru iných krajín môže kedykoľvek zakázať masové zhromaždenia a obmedziť stretávanie. Nik nebude môcť nič namietať. Dokedy a s akými právomocami bude Lukašenko vládnuť, nevie nateraz nikto. Návrat späť však už nie je možný.