Ani teraz tomu nie je inak, máme najvyšší medziročný rast cien bývania od inej veľkej krízy v roku 2008. Tak velí logika dobrovoľného riskovania vzniku realitnej bubliny. Buď praskne, alebo budeme v navyknutom modus vivendi pokračovať, až kým sa nám všetko nezosype na hlavu.
Krízy však naopak majú aj potenciál byť dobrou príležitosťou na prospešnú zmenu. Pravdaže, pokiaľ to politici a ekonómovia dokážu vidieť, alebo vtedy, keď je spoločnosť dostatočne informovaná a vytvorí potrebný tlak. Ale nič také sa nedeje.
Pritom celosvetová pandémia vyzliekla civilizáciu založenú na nekonečnom raste celkom donaha. A nie je to nahota obzvlášť lichotivých kriviek. Katastrofická ekologická situácia, masívne odlesňovanie, likvidácia lokálneho poľnohospodárstva a ekonomiky, vyľudňovanie vidieka a celých regiónov, kolabujúce veľké mestá – to všetko len zdanlivo nemá nič spoločné so situáciou na realitnom trhu a kultúrou bývania.
Tak ako žijeme na dlh ekologický, žijeme aj na dlh hypotekárny. A hoci nás pandémia mnohých pripravila o prácu či výrazne okresala čísla na účte, stále veríme, že vlastniť nehnuteľnosť či žiť na dlh je vznešeným príznakom najlepšieho možného sveta. Drahé podnájmy, hypotéky, byty. Akákoľvek zmienka o nájomnom bývaní, o mestských či komunitných bytoch alebo primeraných cenách zaváňa akýmsi opovrhnutím života, v ktorom strecha nad hlavou nie je luxus vyjadrený ciframi, ale elementárna podmienka ľudskej dôstojnosti.
Nuž potom sa neradno čudovať, že keď pandémia vyženie turistov a krátkodobých nájomníkov z centier miest, tie ostávajú mŕtve ako nebo pred búrkou, a hoci sú plné bezbrehých developerských projektov a domy toľkých dedín zívajú prázdnotou, ľudia nemajú kde bývať.