Dôraz sa kladie na komasáciu a vytváranie blokov parciel podľa vlastníckych vzťahov. Súhlasím, ale zabúda sa, že v posledných desiatich rokoch investovali do nákupu pôdy finanční oligarchovia a v mnohých katastroch sú vlastnícke vzťahy odlišné ako napr. začiatkom 90. rokov. Komasáciu ako nástroj na sceľovanie parciel treba podporiť, ale tiež treba vedieť, že týmto nástrojom sa zaoberali takmer všetky vlády po vzniku I. ČSR, s výnimkou obdobia socializmu. Výsledok je však neadekvátny množstvu vynaloženej práce a peňazí a aj dnes sa predpokladá, že vlastnícke a užívacie vzťahy ku pôde sa nepodarí vyriešiť skôr ako o tridsať rokov.
Nazdávam sa, že rýchlejšia cesta ako usporiadať vlastníctvo, je podporiť nákup pôdy pre aktívnych poľnohospodárov, ktorí na pôde hospodária a pôde aj rozumejú. Pravdaže, výmera vlastnenej pôdy by sa mala obmedziť, tak ako to bolo v období prvej republiky. O výmere vlastnenej pôdy jednotlivcom a jeho rodinou by sa mala rozvinúť široká celospoločenská diskusia. Aj vzhľadom na technologický pokrok neodporúčam, aby takto vlastnená výmera výraznejšie prekročila 200 až 250 hektárov poľnohospodárskej pôdy. Tu vyvstáva otázka, čo s tými, ktorí už teraz vlastnia niekoľko tisíc hektárov pôdy.
Keďže vo väčšine prípadov ide o špekulatívne nákupy a medzi takýmito vlastníkmi sú málokedy aktívni poľnohospodári, štát sa nesmie rozpakovať vyhlásiť pozemkovú reformu, pôdu nad dohodnutú výmeru vo vlastníctve jednotlivca by mal odkúpiť štát a následne ju prenajímať tým, ktorí na pôde hospodária.
Štát by mal vykúpiť aj všetku pôdu od tých vlastníkov, ktorí sami na pôde nehospodária, iba ju poľnohospodárom za účelom zisku prenajímajú. Čitatelia môžu namietať, prečo som takýto postup nezvolil, keď som riadil ministerstvo pôdohospodárstva sám. Nezabúdajme, že v rokoch 1998 až 2002 ministerstvo hospodárilo s ročným štátnym rozpočtom, ktorý bol asi na úrovni jednej tretiny oproti súčasnému stavu. A musíme pripustiť, že na takéto riešenie je potrebná aj politická vôľa a všeobecná zhoda obyvateľov štátu.
Rýchlejšia cesta ako usporiadať vlastníctvo, je podporiť nákup pôdy pre aktívnych poľnohospodárov, ktorí na pôde hospodária a pôde aj rozumejú. Pravdaže, výmera vlastnenej pôdy by sa mala obmedziť, tak ako to bolo v období prvej republiky. Aj vzhľadom na technologický pokrok neodporúčam, aby takto vlastnená výmera výraznejšie prekročila 200 až 250 hektárov poľnohospodárskej pôdy. Tu vyvstáva otázka, čo s tými, ktorí už teraz vlastnia niekoľko tisíc hektárov pôdy.
Osobitným problémom je pôda neznámych vlastníkov. Ona síce konkrétnych vlastníkov mala, ale, žiaľ, vplyvom drobenia parciel v procese dedenia a prípadných nezaregistrovaných kúpnych zmlúv pri prevode vlastníctva je výmera tejto pôdy a jednotlivých parciel pre potenciálnych dedičov nezaujímavá. Pôdu neznámych vlastníkov by mal ako odúmrť prevziať do svojho vlastníctva štát. Túto alternatívu, ktorú sme navrhovali už v roku 1999, však Ústavný súd SR zamietol, pokladajúc takýto krok za neoprávnené vyvlastnenie. Preto dnes navrhujem, aby štát takúto pôdu odkúpil a výnosy z predaja uložil na depozitných účtoch. Po určitom čase, napr. o desať rokov, by prostriedky na depozitných účtoch mali prepadnúť v prospech štátu. Tak či tak, tridsať rokov od revolúcie sa dnes ťažko nájde niekto, kto sa k vlastníctvu tejto pôdy prihlási.
Podnikatelia hospodáriaci na pôde však väčšinou hospodária na prenajatej pôde a nájomné za pôdu dosť výrazne zhoršuje ekonomiku hospodárenia a nepriaznivo vstupuje aj do ceny potravín. Náprava vlastníctva pôdy je možná viacerými spôsobmi.
Sú krajiny, napr. Dánsko, kde pôdu môže vlastniť iba ten, kto na nej sám pracuje. Asi v duchu môjho výroku: „Pôda patrí tomu, kto ju obrába“. Ďalší spôsob usporiadania vlastníctva pôdy by tak spočíval v nákupe všetkej pôdy štátom za úradne stanovenú cenu a jej následný predaj výkonným poľnohospodárom, ktorí na pôde pracujú. Opäť použijem príklad z Dánska, kde pôda nie je ani predmetom dedenia a ak preberá štafetu v hospodárení gazdovský potomok, musí si pôdu od svojho otca (matky) odkúpiť za úradnú cenu ako ktorýkoľvek iný občan. Spôsob takéhoto vlastníctva a užívania pôdy, vrátane úradných cien, musí byť stanovený zákonom.
Obmedzenie výmery vlastnenej pôdy u nás naráža na veľkosť hospodárstiev, ktoré presahujú výmeru niekoľko sto hektárov a umelo znižovať veľkosť fariem by bolo z hľadiska konkurencieschopnosti nelogické, preto by účelnejším riešením bolo, aby všetku pôdu vykúpil štát a následne ju prenajímal obhospodarovateľom, resp. poľnohospodárskym podnikom.
Určitým riešením by bola aj možnosť, aby pôdu vlastnili obchodné spoločnosti, ktorých poľnohospodárska výroba je rozhodujúcou ekonomickou aktivitou. Potom sa musí doriešiť usporiadanie vlastníctva pôdy v prípade konkurzu. V aktuálnych prípadoch môžu byť vlastníkmi poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy aj obce, ale za predpokladu, že založia samy obecný podnik, ktorý bude na pôde hospodáriť. Bol by to aj účinný spôsob zakladania napr. sociálnych podnikov a riešenia vidieckej nezamestnanosti.
Riešenie vlastníckych vzťahov k pôde môže byť aj iné, podstatné je, aby pôda nebola predmetom špekulácií, napr. špekulatívnych nákupov pri budúcich záberoch pôdy pod výstavbu alebo v časoch finančnej krízy, do obdobia ktorej aj v súčasnosti vstupujeme. Aj z dôvodu špekulatívnych nákupov je dnes vlastníctvo pôdy koncentrované v rukách oligarchov a hospodárenie sa deje hlavne na prenajatej pôde.