S eskalujúcim napätím stúpajú aj čísla nakazených. Všetky krajiny Európy pritvrdzujú v reguláciách a opatreniach, prekračovanie hraníc je výrazne obmedzené a hrozí aj ich celkové zavretie. Francúzsko a Veľká Británia, Španielsko, predtým aj Portugalsko či Írsko, v niektorých regiónoch nariadili výrazné obmedzenia v počtoch ľudí na hromadných podujatiach či sa dokonca celkom zatvorili prevádzky a platia čiastočné obmedzenia pohybu osôb.
To, najmä vo Francúzsku, vedie k čoraz väčším protestom. Existenčná neistota, ktorá sa takto týka čoraz väčšieho množstva ľudí, je pochopiteľná, o to je dôležitejšie, ako sa sprísnenia opatrení verejnosti odkomunikujú. V tomto smere sa dá málokto porovnať so slovenským premiérom Igorom Matovičom, ktorého stratégiou je bolestínstvo a osočovanie. O to väčšie, čím viac mu čľapká voda v topánkach.
S politikou je to ako s jednotlivcami. Ak sú politici „nedospelí“ a nedokážu konštruktívne komunikovať, vždy to má za následok nárast nedôvery.
Za piatok pribudlo na Slovensku 419 nových nakazených a zomreli dvaja ľudia, čím sa celkový počet úmrtí na COVID-19 zvýšil na 43. Raketový nárast počtu nakazených neveští veľmi ružové vyhliadky. Kým celý deň zasadala Pandemická komisia, premiér svoje stanovisko zverejnil, ako inak, v uvoľnenom štýle, na sociálnej sieti s titulkom „Pokazili sme si to“. Asi sa mu tam vlúdil preklep, pretože obsahom svojho vyhlásenia sa zo zodpovednosti vyňal. To občania si nevážili slobodu, ktorú nám dal v čase, keď nám za ňu bojoval.
Navyše teraz ešte aj za nelichotivých okolností, že sa odmieta vystaviť verejnej kontrole v súvislosti s investíciami svojej manželky vo finančnej skupine Arca Capital a venuje sa adolescentným prestrelkám s poslancom Blahom. Z toho už len automaticky vyplýva, že ak teraz vláda pristúpi k ďalším neželaným reštrikciám, budeme si za to môcť sami.
Problémom však je, že s politikou to funguje ako s jednotlivcami: pokiaľ sú politici „nedospelí“, nedokážu konštruktívne konať ani komunikovať, a to má vždy za následok nárast nedôvery. Táto nedôvera môže byť fatálna, pretože ľudia sa tým skôr uchyľujú ku konšpiračným teóriám, k antivakcinačnej panike, spochybňovaniu medicíny či dokonca samotnej existencie vírusu. V Česku to napríklad zašlo tak ďaleko, že známe osobnosti šoubiznisu vytvorili niečo ako „covidový disent“ a chorobu s patričnou dávkou emócií označujú za „sprisahanie“.
Celospoločenská agresivita rastie aj u nás. Ak však má byť reakciou verejnosti na politickú nepripravenosť vlády, ktorej tečie do topánok, hysterické odhadzovanie rúšok a nedôvera v medicínu, stane sa, že nám topánky premoknú oveľa skôr a na žiadnu slobodu si už nikto ani nespomenie.