Teraz pri hľadaní, alebo skôr nehľadaní, pomoci postihnutým umelcom, kultúrnym inštitúciám a pracovníkom v kreatívnom priemysle sa kultúra dostala na tretiu koľaj.
Vládni politici dosiaľ nedokázali ani spočítať, aké škody spôsobila prvá vlna, a podľa toho efektívne pomôcť. Kultúra nie je jednoliaty celok, ale jednotlivé časti majú rôzne špecifiká a utrpeli rôzne škody. Inú pomoc potrebujú herci, inú obslužný personál a inú galérie.
Chystaná pomoc z Fondu na podporu umenia vo výške necelých desať miliónov eur pre štátom nedotovanú kultúru je kvapka v mori. Veď v kultúre v rôznych profesiách pracuje takmer 200-tisíc ľudí. Keď si to rozmeníme na drobné, je to almužna. A rovnako 20 miliónov z Fondu obnovy v budúcich rokoch.
Dotknutým nevypadli príjmy na mesiac či dva, ale na omnoho dlhší čas. Nejde len o osobné výdavky, ale musia splácať aj úvery alebo lízingy na aparatúru, ktorá je im momentálne na nič, a nemôžu sa jej zbaviť. Čo majú títo ľudia robiť? Mnohí so špecifickými pracovnými skúsenosťami sú neuplatniteľní na trhu práce, aj keby chceli. Pracovať v kultúre znamená tiež pripravovať sa na rôzne akcie. A tie keď sa stopnú, neprídu len o peniaze, ale aj o zmysel práce.
Rozum sa zastavuje aj pri obmedzovaní počtu divákov v divadlách! Pokiaľ platí pravidlo desať štvorcových metrov na jednotlivca v obchodoch, nákupných centrách alebo akvaparkoch, prečo to neplatí aj pre divadlá a vo veľkých sálach, kde môže byť iba 30–40 divákov?
Samozrejme, na kultúru by sa peniaze našli, keby bola vôľa. Veď vláda navýšila deficit o niekoľko miliárd. Je to skôr o duchovnom rozmere politikov a o politickej vypočítavosti.