Prvý veľký rozvojový impulz dostalo Slovensko po našom vstupe do EÚ v roku 2004. Po obrovskom prepade v 90. rokoch sa ekonomika konečne naštartovala a my sme raketovo začali dobiehať Západ. Za štyri roky sa nám v HDP podarilo poskočiť z 57 % priemeru EÚ na 71 %.
Potom však prišla kríza a po nej roky stagnácie. Nielenže sme nedobiehali Západ, ale vo výkonnosti a produktivite sa nám začalo vzďaľovať aj susedné Česko, s ktorým sa často zvykneme porovnávať. K priemeru EÚ sa Slovensko opäť priblížilo až v roku 2018. V spomínanom roku HDP na obyvateľa dosiahlo 78 % priemeru únie (v parite kúpnej sily).
Po hospodárskej stránke Slovensko síce dobehlo krajiny ako Portugalsko a Grécko, no naše dobiehanie bolo založené na využití komparatívnych výhod, najmä na nízkych mzdách. Tento model sa u nás však do značnej miery vyčerpal.
Odborníci dávno pred vypuknutím koronakrízy upozorňovali, že bez štrukturálnych zmien sa ďalej nepohneme. Obrazne povedané, doteraz stačilo, že sme prikladali pod kotol parného rušňa, ktorý uháňal ostošesť. Doba pary sa však dávno skončila a my, ak sa chceme posunúť o stupienok vyššie, budeme musieť presadnúť do moderného rýchlovlaku.
Mnohé krajiny práve tento prechod nezvládli a zostali zaseknuté kdesi na polceste. My máme teraz šancu urobiť veľký skok vpred.
Jedna vec sú však plány a druhá ich realizácia. Aj Mao Ce-tung chcel na prelome 50. a 60. rokov premeniť zaostalú Čínu na moderný a ekonomicky silný štát, no vieme, ako to dopadlo…
My síce vieme, že nevyhnutne potrebujeme modernizovať krajinu, len je otázne, či aj vieme, ako to urobiť.