Najdôležitejší však je neutíchajúci odpor Bielorusov. Masové demonštrácie pokračujú bez prestávky, najmä v Minsku, už dva mesiace. Sú to pokojné „pochody hrdosti“, veľakrát až happeningy. Nemajú žiadnych politických vodcov. Tí sú buď vo väzení, alebo v exile. O to výnimočnejšia je vôľa a trpezlivosť Bielorusov. Ich odhodlanie stojí tak trochu v tieni prehlbujúcej sa druhej vlny pandémie v Európe. Už teraz si zaslúžia uznanie ostatných Európanov.
Lukašenkove ústupky naznačujú zmenu kurzu u prezidenta, nie však víťazstvo opozície. Prezident konečne pochopil, že pokračovanie režimu nemá žiadnu perspektívu nielen pre občanov, ani preňho a jeho kliku. Zmena ústavy, ktorú naznačil, s obmedzením právomocí prezidenta, prechodom k parlamentnej demokracii, sa javí ako dobrá cesta k nastoleniu demokracie.
Cieľom by nemalo byť výlučne zvrhnutie prezidenta Lukašenka, a to ani vypísaním nových prezidentských volieb, ale zavedenie demokracie. Za stôl si musia sadnúť všetci, bez Lukašenka to nepôjde. Opozícia sa nemôže báť utopenia v dialógu o zmenách, pretože ten znamená demokraciu. Zvrhnutie prezidenta totiž automaticky neznamená nastolenie demokracie, čo sme videli v mnohých prípadoch arabskej jari. Naopak, zavedenie demokracie automaticky znamená pád autoritárskeho režimu Alexandra Lukašenka.
Bieloruský odpor – pokojné, ale vytrvalé demonštrácie – naznačuje do budúcnosti, akoby mohol vyzerať odpor proti autoritatívnym režimom a diktátorom, ktorých počet sa žiaľ rýchlo rozrastá. Mohol by sa stať špecifickým európskym návodom, ako na to.