Ten, kto videl vyčíňanie vagabundov vydávajúcich sa za športových fanúšikov, musel byť v šoku. Z tej luzy išiel strach. Oni neprotestovali kvôli tomu, že nemôžu sledovať zápasy na futbalových štadiónoch. O šport im vôbec nešlo. Chceli všetkým ukázať, že sú tu, že sa neboja a máme s nimi rátať.
Iracionalita zmiešaná s nenávisťou ženie v týchto ťažkých časoch extrémistov do ulíc na celom svete. To nie je žiadne slovenské špecifikum. Skôr iba dobiehame ostatné krajiny.
Keď sa na konci augusta rozzúrený dav pokúšal dobyť do Bundestagu, polícia proti nemu tvrdo zasiahla. Samozrejme, hneď zaznievali hlasy, že obmedzujú slobodu prejavu. Nuž ale keď niekto ignoruje nariadenia o zákaze zhromažďovania a odmieta nosiť rúška, nemôže sa čudovať, že príde reakcia. Zákony musia platiť pre každého, v opačnom prípade sa demokracia zmení na anarchiu.
Aj na Slovensku napokon zasiahla polícia. Dokonca proti demonštrantom použila vodné delo. Aj teraz zazneli názory, že takto sa správa policajný štát. Skôr ako niekto začne hovoriť o policajnej brutalite, mal by si uvedomiť, že organizovať agresívny protest v čase núdzového stavu je protizákonné.
Problém teda nie je v tom, že polícia zasiahla, ale že nezasiahla skôr. Bola až príliš zhovievavá. Mala konať oveľa ráznejšie. Ak by neohlásený protest ihneď rozhnala a všetkým ultrapravicovým radikálom naparila pokutu 1 659 eur, tí by si asi rozmysleli, či budú porušovať zákony. Načo sú predpisy a nariadenia, keď sa potom iba prizeráme, ako si z nich poniektorí robia trhací kalendár?