Všetci prežívame mimoriadne časy, poľnohospodári a potravinári obzvlášť. Starajú sa o tisíce živých tvorov, zberajú úrodu bez ohľadu na nečas, sejú pšenicu, aby aj o rok bolo z čoho upiecť chlieb, z rozmočených polí ťahajú repu, z ktorej sú kryštály cukru. Máme zelenú pri nákupe potravín, ktoré ktosi, čoraz menej viditeľný, vyrobil, keď často ešte oddychujeme.
Výroba potravín stále zostala veľkým poslaním, bez nich by sme neprežili. Naša schopnosť uživiť sa vlastnými potravinami však hrozivo upadla. Odvetvie sa však nie a nie dostať do náležitej pozornosti kompetentných. Aj posledný štátny rozpočet bez ohľadu na isté zvýšenie štátnej pomoci negarantuje oživenie.
Navyše v rezorte akoby tlela tichá občianska vojna, v ktorej nejde o nič iné, len o rozdelenie zdrojov. Rozdeliť ich spravodlivo a nikomu neublížiť je úloha hodná kráľa Šalamúna. Určite si podporu zaslúžia malí a začínajúci farmári, ale je zároveň nad slnko jasnejšie, že by nemali byť poškodení ani tí, ktorí garantujú, že máme dostatok mlieka, chleba a aj tú trochu slovenskej bravčoviny.
Vyšším mravným princípom politiky, aj potravinovej, je spravodlivosť, a nie vendeta. Potrebujeme súhru, spoluprácu, a nie boj, ktorý vyčerpáva a rodí semená zla. Tón musia udať tí, ktorí stoja na čele rezortov, nielen pôdohospodárstva, ale aj financií a, pravdaže, premiér. Bol veľa ráz oslovený a stále mlčí. Boj s koronavírusom je aj o potravinách, nie o tých z dovozu, ale o razantnom zvýšení výroby vlastných.